Nie je to obrázok celej Ukrajiny. Tieto príbehy sa mi dostali do cesty bez toho, aby som pátrala po chudobe, bez toho, aby som vyhľadávala tragické prípady, bez toho, aby som sa snažila vytrhnúť z ukrajinskej reality len to, čo by sa mi hodilo do obrazu zúboženej krajiny. Žijú tu aj ľudia veľmi bohatí. O nich niekedy nabudúce.
Ani za milión
Pes Svetlany Vladimirovny má dvadsať rokov. Vyzerá na menej. „Nežerie, kým nejdeme na cintorín. Chodíme každý deň,“ usmeje sa. Okopáva hrob preplnený nevkusnými pestrofarebnými umelými kvetmi, do ktorých sú zastrčené desiatky plyšových zvieratiek. Niektoré sú vyblednuté od dažďa a vetra.
Nataša sa Svetlane Vladimirovne narodila v roku 1988. „Bola slabučká, ale inak zdravá,“ hovorí. „Ja som vtedy pracovala ako úradníčka na miestnom národnom výbore. Manžel bol vodičom nákladiaka. Žili sme si dobre, za dva roky sme mali druhú dcéru.“
Dva roky po Kryme: Ukrajina sa potkýna, ale nezišla z cesty Čítajte Typická šťastná sovietska rodina. Usadili sa neďaleko Černigova a začali šetriť dievčatám na byty. Keď mala Nataša dvadsaťštyri, diagnostikovali jej rakovinu.
„Najskôr ju liečili v nemocnici v Černigove. Museli sme platiť stovky dolárov za lieky, jedlo, injekcie. Prvá operácia nás stála 23-tisíc dolárov,“ spomína Svetlana. Keby rodičia nezaplatili, nechali by vraj Natašu bez pomoci.
