Ak by sme hľadali krížovkárske heslo, pod ktorým sa skrýva EÚ, mohlo by znieť „fackovací panák na dve“. Eufóriu po vstupe do Únie spred dvanástich rokov dnes vystriedala móda vykresľovať toto zoskupenie ako vinníka všetkých problémov. Ako zdroj nakazenej liberálnej morálky, utečencov a teroristov.
Slovenské špecifikum je v tom, že podobný tón (v duchu propagandistických webov) si unisono osvojila takmer celá naša politická scéna, a nielen jedna poctivá euroskeptická strana. Napokon, ktorá strana u nás je poctivá? Smer obmedzil svoje európanstvo najmä na čerpanie eurofondov.
A čaro demokracie – mimochodom, takisto ochraňovanej Úniou – je také dokonalé, že umožňuje slovenskej vláde jednu ruku naťahovať k miliardám eur a druhou rukou písať proti ich darcovi žalobu. (To však napokon len potvrdzuje, že náš vzťah k Bruselu nie je vazalský.)
Nemáme Zemana a ako protiváhu Sobotku, tak ako Česi. Fackovacieho panáka si z EÚ urobil šéf koalície aj šéf opozície (asi preto je teraz tým europoslancom...).
Verejnosť však berie tieto výbuchy antieurópanstva rovnako, ako teatrálne nadšenie pred dvanástimi rokmi: v oboch prípadoch s veľkou rezervou. Väčšinu populácie totiž možno zaradiť medzi pasívnych konzumentov nášho členstva v Únii.
Takmer každá slovenská rodina v akokoľvek hladovej a smädnej doline využíva tieto výhody na vlastnej koži – napríklad aj v podobe slobody pohybu, podnikania, v možnosti cestovať, pracovať alebo študovať kdekoľvek na území EÚ. A keby sa taká veľká časť eurofondov nestrácala vo vreckách nenásytných firiem a s nimi prepojených verejných činiteľov, mohli by tie výhody byť ešte citeľnejšie. Ak by tieto dnes samozrejmé benefity boli ohrozené, verejnosť by sa (dúfajme) spamätala.
