Ten mladý chlapec zostal po nehode v kóme. Lekári boli opatrní: Viete, ako to býva, každý organizmus reaguje inak, tu sa už medicína dotýka vecí medzi nebom a zemou, nestrácajte nádej, ale pripravte sa aj na najhoršie. Najbližší príbuzní, kamaráti aj prvé dievča zostali paralyzovaní hrôzou a zármutkom.
Len matka sa zhlboka nadýchla, navarila si čaj do termosky a prišla k synovej posteli.
Prišla každý deň. A každý deň ho pohladila, naklonila sa k nemu a zašepkala mu do ucha: „Pocit, keď dáš gól, keď vidíš, ako lopta natiahla sieť v bráne a tvoji spoluhráči radostne vykríknu.
Studené mlieko, keď sa ho napiješ ráno ešte v pyžame. Vôňa a chuť vyprážaného rezňa. Chvíľa, keď na Vianoce prídeme k stromčeku, vidíme všetky tie darčeky a ty povieš: „Asi sme zase tento rok poslúchali.“ Víkendové popoludnie, keď sme celá rodina na gauči, pozeráme film a ja ti preberám vlasy.
Pohľad nášho psa, keď ti položí hlavu na kolená. Vietor vo vlasoch, keď sa spúšťaš na bicykli dolu kopcom. Vôňa orgovánu na dvore u starej mamy. Kniha, ktorú nedokážeš odložiť a nejdeš spať, kým nedočítaš poslednú stránku...“ A tak ďalej. Cez melódie zo synovho ipodu až po spomínanie na mená kamarátov, s ktorými chodí stanovať.
Bolo jej jedno, že sa biele plášte okolo tvárili skepticky a naznačovali, že syn nič z toho pravdepodobne nevníma. Každý deň mu šepkala do uší veci, ktoré má rád. A syn ju po mnohých dňoch vypočul a vrátil sa späť. K studenému mlieku, gólom a vôni orgovánu. Tento príbeh nie je len o obrovskej sile materinskej lásky, ale aj o obdivuhodnom terapeutickom účinku zoznamov.
10 vecí, ktoré platia
Prežiť strednú školu býva niekedy pre plachých ľudí veľmi ťažké. Americkej poetke Sarah Kay sa to podarilo vďaka hovorenej poézii. Zistila, že je schopná vyjsť z ulity a prekonať strach z komunikácie, ak svoje pocity sformuluje do básne a zarecituje ich nahlas. Jej poézia je zvláštna a silná, dojímavá a pravdivá a viac pripomína text rockovej balady než patetické rýmovačky.