V memoárovej knihe Jaroslavy Blažkovej, slovenskej emigrantskej autorky, chodieva stará matka po domoch s lekárskym kufríkom. Vnučku necháva čakať vonku, a keď vyjde z dverí, neraz si odpľuje. Nechce povedať, čo lieči, iba na svoje klientky nadáva. Keď však treba ísť, zoberie kufrík a vyberie sa do domu nešťastnice.
Hrozenie drôtenými vešiakmi - nástrojom potratov načierno - na námestiach poľských miest pripomenulo debatu, ktorej sme sa od septembrového Pochodu za život na Slovensku nevenovali. Navrhované interrupčné zákony z dielne prolife organizácie Stop Aborcji uťahujú prísnu legislatívu tak, že slovenské kliniky môžu očakávať viac áut s poľskými značkami na parkoviskách.
V nich muži, ktorí nechcú s nikým hovoriť, možno ani s najbližšími. Alebo klientky prídu samotné, na stanici si ich nikto nevšimne, nie je na nich nič zvláštne.
Sme liberálni a lacní. Poľky k nám chodia na potraty Čítajte Preto keď koordinátor Národného pochodu za život Marek Michalčík hovorí, že „taký výrazný fenomén by sme si nemohli nevšimnúť“, možno namietnuť, že pomoc sa nevyhľadáva s transparentom na stanici. Okolo tohto „biznisu“ je aura tajomstva a hanby. Už nie v miere, ako to opisuje Blažková, dnes osemdesiatnička, no stále to nie je nič, čo sa deje s pohodením pleca.
