Autor bol predsedom vlády (1998 – 2006) a ministrom zahraničných vecí (2010 – 2012)
V živote človeka sú obdobia, keď sa mu darí, ale aj obdobia, keď čelí ťažkostiam. Európa súčasnosti je vystavená vážnym výzvam.
Zápasíme s dôsledkami finančnej krízy, dochádza k prepadu akciových trhov, v našom susedstve rinčia zbrane, mnoho mladých ľudí si ťažko hľadá pracú a do toho všetkého prichádza mohutná imigračná vlna, ktorá mení dlhoročné spôsoby, zvyklosti ľudí a atmosféru na uliciach európskych miest. Obavy, strach a úzkosť ľudí podnecuje extrémistov a konfrontáciu.
Ako to už býva, kríza je aj príležitosťou. Pre nás, Európanov, sú dnešné ťažké časy príležitosťou na opätovné definovanie významu zjednotenej Európy. Na „upgrade“ jej vízie. A tiež na pozdvihnutie nášho sebavedomia, ktoré na zvládnutie problémov potrebujeme.
Zabudli sme na bezpečnosť
Európska únia je nielen unikátny, ale aj veľmi úspešný príbeh. V čase zamatovej revolúcie vo vtedajšom Československu som mal 34 rokov. Veľmi dobre som si uvedomoval, ako sa žije na Západe a ako sa žije nám, ľuďom v sovietskom bloku. Aké neradostné sú vyhliadky mojej generácie a najmä vyhliadky našich detí do budúcnosti.
Preto sme tak mohutne a vehementne stavili na zmenu. Život ľudí spoza železnej opony sa za štvrťstoročie zmenil na nepoznanie. Po zvrhnutí diktatúry sme boli síce chudobní, ale cítili sme sa bezpeční – chránení spoločenstvom, do ktorého sme sa rozhodli patriť.
S týmto pocitom bezpečia sme mohli všetku energiu venovať nášmu úsiliu – ekonomickému dobiehaniu vyspelejšej časti Európy. Darí sa to. Niektorým viac, iným trochu menej, ale projekt inklúzie a kohézie je nepopierateľne úspešný.
Občania krajín EÚ dosiahli vysoký sociálny štandard, ale začali strácať pocit bezpečnosti. Akoby EÚ strácala akčnosť. Akoby sme čosi zanedbali. Možno sledujúc skôr individuálne záujmy, ako kolektívnu, európsku bezpečnosť nás netrápili problémy tých členských krajín, v ktorých sa problém rastúcej imigrácie objavil.
Nesmieme byť vazalmi
Dobre sme zareagovali na anexiu Krymu, ale akosi sme zaspali na Blízkom východe a najmä v čase eskalácie vojny v Sýrii. Rusko vyplnilo priestor, do ktorého je teraz nielen ťažké vstúpiť, ale ktorého vývoj bude v najbližšom čase aj ťažké ovplyvniť. Kým pri záchrane Grécka sme loptu doslova vykopávali z bránkovej čiary, pri imigračnej kríze sa môže zdať, že lopta je už za ňou.
Z tejto defenzívy sa treba vymaniť. Krátkodobými opatreniami, ale najmä jasnou, perspektívnou víziou. A predovšetkým silnou politickou vôľou zvrátiť vývoj.
Veľké výzvy si vyžadujú prelomové rozhodnutia. My, Európania, by sme sa mali odhodlať zobrať európsku bezpečnosť do vlastných rúk. Tak, ako sa EÚ nesmie stať vazalom Ruska v súvislosti s Ukrajinou, takisto nesmie závisieť od Turecka v otázke zvládnutia imigračných vĺn.
To nie je volanie po nevľúdnom postoji k členskej krajine NATO, naopak, spolupráca je veľmi potrebná. No koncovka riešenia v takej citlivej otázke, akou je zvládnutie extrémneho imigračného náporu, by mala byť v konečnom dôsledku v našich, európskych rukách.
Rusko pri kohútikoch
Tento aspekt problému je našou Achillovou pätou: spoliehanie sa, že podstatu súčasných i budúcich imigračných vĺn, ale aj iných bezpečnostných výziev, bude riešiť a vyrieši za nás, Európanov, niekto iný.
Nevyrieši. Rusko rado otáča kohútikom. Doteraz malo v rukách ten plynový. Natlačilo sa aj k tomu „imigrantskému“, ktorý v súčasnosti a bezprostredne kontroluje Turecko (ktoré má však zároveň vlastné problémy, má takisto obmedzené možnosti, ale aj vlastné záujmy. Vrátane geopolitických.)
Ak my sami, EÚ, neprelomíme stereotypy v našich mysliach a srdciach a nepristúpime k formovaniu vlastných, spoločných, európskych obranných a bezpečnostných síl, nepomôže nám dostatočné účinné ani medzinárodné spoločenstvo. Prečo?
Pretože mohutná imigrácia najviac trápi a bude trápiť nás, Európanov. Ak my, Európania, ukážeme skutočný „leadership“, potom môžeme dôraznejšie klopať aj na dvere našich amerických spojencov a medzinárodných organizácií.
Európa musí byť nezávislá
Za najnaliehavejší imperatív súčasnosti považujem jasnú odpoveď na otázku, kam a ako budeme vracať migrantov, ktorým nebude v krajine EÚ udelený azyl. A to tak, aby mohli prežiť v bezpečí obdobie, počas ktorého sa nemôžu vrátiť do svojich domovov.
Kým nedáme odpoveď na tuto otázku, kým nepristúpime ku konkrétnym krokom, nebudeme schopní takéto imigračné vlny zvládať. Ani tie súčasné, ani budúce.
Áno, perspektívu a šancu nás, Európanov, vidím v našom odhodlaní postarať sa o našu maximálnu ekonomickú, energetickú i bezpečnostnú nezávislosť. A to v miere, aká je v tomto globalizovanom svete možná. Opierajúc sa o strategické spojenectvo s USA a NATO.
Takúto víziu treba zhmotniť v konkrétnych projektoch. Budú veľmi drahé. Peniaze však treba investovať do projektov a operácií, ktoré ponúkajú reálne východiská.
Keďže bude treba naozaj veľa peňazí, mali by sme prijať ďalšie, rovnako dôležité rozhodnutie: presadiť v našich krajinách hlboké ekonomicko-sociálne reformy.
Reformy, ktoré zvýšia produktivitu práce a našu konkurencieschopnosť, podnietia vytváranie pracovných miest, ale aj efektívnejšie vynakladanie verejných prostriedkov.
Doteraz sme boli úspešní
Potrebujeme podnietiť vytváranie zdrojov, ale zároveň zmeniť naše systémy sociálneho, zdravotného a dôchodkového zabezpečenia, aby pôsobili motivačne a aby boli odolnejšie proti zneužívaniu. Či už domácim obyvateľstvom, alebo imigrantmi.
To, čo dnes potrebujeme všetci najviac, je to povestné svetielko na konci tunela. Som presvedčený, že ak sa odhodláme na potrebné zmeny, to svetlo sa objaví. Ešte viac než mohutné zdroje budeme potrebovať nové sebavedomie. Presvedčenie, že to môžeme dokázať.
Myslím, že máme na čom stavať. Vyhrali sme nielen studenú vojnu, ale dokázali sme aj realizovať bezprecedentný projekt – projekt európskeho znovuzjednotenia. Európa sa teší vyše 70 rokov mieru.
Do veľkej miery sa podarilo stabilizovať naše susedstvo, najmä na západnom Balkáne. So Srbskom sme otvorili prvú kapitolu rokovaní o jeho vstupe do EÚ. A aj vo východnom susedstve aj vďaka EÚ je nádejný vývoj, i keď Ukrajinu čaká ešte dlhá cesta.
A napokon aj ekonomické otrasy posledných rokov a stabilizáciu spoločnej meny sme dosiaľ zvládli dobre a vlastnými silami.
Ešte nie je neskoro
Ak dokážeme pozdvihnúť naše sebavedomie, ak porozumieme potrebe spoločného postupu nielen v ekonomickej, ale aj bezpečnostnej oblasti a najmä ak prikročíme od slov k činom, zostaneme atraktívni aj pre našich britských spoluobčanov.
Európsky dom spolu s Britmi je a bude omnoho pevnejší a odolnejší ako bez nich. Nech už boli pohnútky britského premiéra sľúbiť referendum o zotrvaní Veľkej Británie v EÚ akékoľvek, volanie po zmenách našich sociálnych systémov a úprave sociálnych benefitov je vo svojej podstate racionálne.
Ak lídri kontinentálnej Európy ukážu odhodlanie brániť spoločnú Európu spoločnými silami a ak aj nájdu odvahu na zásadné ekonomické a sociálne reformy, bude to nepochybne silný dostredivý impulz aj pre obyvateľov Spojeného kráľovstva, aby rozhodlo o svojom zotrvaní v EÚ. Ešte stále nie je neskoro.
