Autor je politológ a publicista
Americké primárky republikánov a demokratov sa koncom apríla a začiatkom mája pomaly dostávajú do finále. Na strane republikánov sa okrem výrokov Donalda Trumpa nič prekvapivé nedeje.
Je stále jasným favoritom na nomináciu a má zreteľný náskok v počte fixných delegátov. Druhý v poradí je s istým odstupom konzervatívec a čiastočne potomok kubánskych imigrantov Ted Cruz. Nemá výraznú charizmu ani slovník, ktorým by tromfol favorita Trumpa, hoci tiež začínal ako kandidát, ktorý sa vezie na populizme a antiwashingtonskej rétorike, ktorá rezonovala v časti republikánskeho elektorátu.
Tretí v poradí je asi najskúsenejší politik súťažíaci o prezidentskú nomináciu, guvernér Ohia John Kasich. Síce dosiaľ zvíťazil len v Ohiu, no verí si a spolieha sa na otvorený konvent republikánov v Clevelande, na situáciu, že Trump nezíska dostatočný počet delegátov ešte pred konventom.
Môže sa Trump ešte zmeniť?
Kasich vo svojej rétorike stavil nie na odpor proti elitám, ale na tradičné republikánske, konzervatívne hodnoty, zároveň však aj na otvorenosť a toleranciu Ameriky, ktorá bola vývesným štítom tejto krajiny od jej vzniku. V posledných dňoch sa guvernér Kasich a Ted Cruz spojili v zápase proti Trumpovi, a to v tom zmysle, že si rozdelili niekoľko štátov, pričom v niektorých bude zápoliť s Trumpom Kasich, v iných zasa Cruz.
Vedenie republikánskej strany stojí pred dilemou, pred akou ešte nestálo. Trump je atypickým kandidátom, akého ešte Amerika nezažila, ale zároveň na seba nečakane nabaľuje nových nespokojných voličov, víťazí a jeho antielitná či antiwashingtonská rétorika boduje a nepoľavuje na intenzite.
Trump síce hovorí, že po tom, ako sa eventuálne stane prezidentom, sa zmení, ale ťažko tomu veriť. Nahlbšie vrásky asi robí vedeniu republikánov jeho návrh na menšie angažovanie sa USA v NATO, koketovanie s Putinom a pochvalné poznámky na jeho adresu. A tiež nedávny nápad, akým je vyzbrojenie Južnej Kórey a Japonska nukleárnymi zbraňami.
Nečudo, že najmä pre tieto Trumpove zahraničnopolitické úvahy by vedenie republikánov radšej nominovalo niekoho iného. Ak tak urobí a zvolí iného z trojice kanidátov alebo niekoho z ešte iného súdka (aj to je podľa stanov možné), pohnevá si významnú časť voličskej základne vlastnej strany a zároveň riskuje nepochybnú prehru v zápase o Biely dom.
Je to rébus, ktorý bude ešte republikánov minimálne dva mesiace trápiť.
Rozhodujúci hlas Afroameričanov
Na strane demokratov je to podstatne jednoduchšie, ale cesta k nominácii Hillary Clintonovej nie je bez komplikácií.
Kandidát Bernie Sanders, ktorý sa tiež od začiatku uchádzal o nomináciu, mal spočiatku iba okolo štyroch percent. Už v súboji v štáte Iowa však ukázal, že Clintonová má v jeho osobe nečakane silného súpera, vyzývateľa.
Aj keď má 74-ročný, spočiatku takmer neznámy senátor Sanders imidž starého muža a chýba mu šarm niektorých amerických čelných politikov, voliči zrejme od začiatku kladne hodnotili vážnosť jeho výrazne ľavicových až radikálnych cieľov a kritiku Wall Street a celého bankového sektora, ktorý Sanders akoby považoval za symbol všetkého negatívneho v USA.
