Je až bizarné, ako melú mlyny politiky na Slovensku. Exekučnú krízu, ktorou nesporne je pol milióna osobných insolvencií ročne, rozhýbala ako tému rodina Borisa Kollára.
Musela prísť kampaň a do nej spolok, ktorý nemá ani pätu a už vonkoncom nie hlavu, aby si aj „štandardná“ politika všimla, že dnes platný zákon je paškvil, ktorý osobné bankroty neuľahčuje, ale sťažuje, až znemožňuje.

Samozrejme, že chybou by bol opačný extrém, čiže nezohľadniť práva veriteľov. Je však už dosť zahraničných vzorov, ktoré dokážu balansovať záujmy oboch strán vzťahu.
Nemala by preto byť problém novela, ktorá zruší povinnosť konkurzu pred samotným oddlžením, čo by mali byť pre dlžníka alternatívy, nie postupnosť krokov.
Stačí spomienka na Váhostav, aby bolo zrejmé, ako sú v prístupe k „reštrukturalizácii“ na Slovensku diskriminované fyzické osoby oproti právnickým. Aj to je obrázok o štáte. Otázka, či sa nájde na zmenu, ktorá musí byť paradigmatická, aj politická vôľa, je už tou bizarnosťou. Pretože v slušnom štáte by to otázka byť nemala.
