Autor je lekár na dôchodku
Padol mi do oka článok Chirurg ako gambler z 28. apríla. Považujem ho za mimoriadne výstižný a téme by sa mala venovať väčšia pozornosť.
Som lekár na dôchodku, dovolím si povedať, že – z pohľadu témy článku – jeden z tých lepších. Poznám mentalitu svojich kolegov a myslím si, že je dobre vystihnutá. Áno, je tu tendencia mnohých chirurgov, ktorým je ich práca súčasne záľubou, operovať každého pacienta, ktorý sa vyskytne, pričom ho neraz pozabudnú informovať o iných možnostiach liečby, nepríjemných následkoch, ktoré môže mať aj úspešná operácia, alebo o možnosti neúspechu.
A ten sa vyskytne aj na najlepších pracoviskách. (Okrem tých, ktorí za peniaze pacientov aj zbytočne operujú, to je však ešte iný problém, ktorý by bol samostatnou témou).
Do hry vstupujú peniaze
Nejde však len o nich. Je veľa lekárov, ktorí svojej vede bezmedzne a nekriticky veria. Neviem, či to nie je aj podvedomá ochrana voči vlastnej bezmocnosti. Lebo nie každý je schopný priznať si, aké sú jeho možnosti obmedzené.
Žiaľ, málokto má na to, aby pacientovi otvorene povedal, že od liečby, ktorú mu ordinuje, vlastne ani veľa nečaká, že môže mať veľa nežiaducich účinkov a nepriaznivých následkov, aj keď sa podarí. To, myslím, musí prísť až s rokmi skúseností. A so sebaistotou lekára, ktorý vie, že dokáže veľa, ale nemá problém, ak mu pacient odíde ku kolegovi, ktorý mu sľúbi viac.
Často je príčinou dnešná komercionalizácia medicíny. Farmafirmy, ktoré dokážu „vedecky dokázať“ aj účinnosť dosť pochybných liekov, ktoré po príslušnej propagačnej kampani medzi lekármi síce dokážu predávať, ale neskôr ich musia stiahnuť pre nežiaduce účinky, alebo samy upadajú do zabudnutia (nedávno napríklad lieky na Alzheimerovu chorobu).
Invázia právnikov
Vedátori, ktorí sú platení „od kusa“, niekedy vedecky overia a odpublikujú aj všelijaký nezmysel – o tomto probléme už písali aj veľmi vážení vedci vrátane nositeľa Nobelovej ceny; o nestrannosti výskumu, platenom výrobcami, sú tiež oprávnené pochybnosti.
Aby ste dokázali odlíšiť, čo je použiteľné a čo nie, musíte vedu čítať desaťročia a nielen v slovenčine. O čo pohodlnejšie a na získanie kreditov – dokladov o „vzdelávaní“, je ísť na nejaký sponzorovaný kongres a zúčastniť sa na prednáške o nejakom novom lieku (alebo aj starom, aby sa nezabudlo...).
A nakoniec, invázia právnikov do vzťahu medzi pacientom a lekárom. Nejde ani tak o to, že v USA údajne až tretina nákladov na zdravotníctvo ide nakoniec na poistenie a právne služby. Ich vec.
Ale má to aj iný následok: medicína NIE JE exaktná veda. Nie je zaručené, že správny postup povedie k očakávaným výsledkom. A tak sa rozvinula mánia „smerníc“ a sťažovanie sa a súdenie sa okolo ich dodržiavania.
Hurá k šarlatánom!
Smernice sú ušité podľa výskumu, ktorý môže byť deformovaný, ale čoraz viac kŕčovite sa dodržiavajú, aj keď je to pre pacienta niekedy zhubné. Dospeli sme k tomu, že ak lekár pacienta zabije postupom podľa smerníc, všetko je v poriadku.
Víťazstvo slávi konfekčná medicína. Pacient sa musí zaškatuľkovať do určitej diagnózy a potom liečiť podľa smerníc. Veľkí vedci toto nazývajú metódou obúvacej lyžice – asi tušíte prečo.
Liečba ušitá individuálne na mieru už prakticky nejestvuje. Ak sa niekto unúva vypočuť pacienta a postaviť diagnostický a liečebný postup podľa jeho individuálnych prianí a potrieb, volá sa to honosne „psychosomatická medicína“. Potom sa lekári čudujú, že ľudia chodia k šarlatánom a hlcú homeopatiká...
Aj preto je dobré hovoriť o téme, ktorú načala Irena Brežná, a dúfam, že diskusia ešte bude nasledovať.
Autor: Matej Čiernik
