Zazvonil zvonec a rozprávka sa skončila šťastne. Parlamentná demokracia na Slovensku žila, až kým neumrela a dokonca už umožňovala aj to, aby sa do jej sídla, do ctihodnej budovy Národnej rady, smeli vodiť, a či aj nosiť malé deti.
Ako verejnosti s radosťou oznámil podpredseda parlamentu Béla Bugár, v budove vznikne detský kútik.

Samotný fakt, že sa „dieťa v parlamente“ rieši v druhej dekáde 21. storočia ako nejaká kauza, však naznačuje, že prístup spoločnosti k najmladším (i k ženám) je skôr stredoveký než moderný.
Parlamenty vo vyspelých krajinách majú už dávno vo výbave jasle alebo škôlky aj s personálom. A slovenský argument, že by dieťa v pléne mohlo poslancov rušiť alebo sa od nich dokonca nakaziť, možno porovnať so zábermi europoslankyne Licie Ronzulliovej, ktorá so spiacim bábätkom v náručí hlasuje v rokovacej sále v Štrasburgu.
Ak by niečo našich poslancov mohlo pri hlasovaní rušiť, tak skôr ich nečisté svedomie, než detský džavot a plač.