Stojím na Manéžnom námestí v Moskve, píše sa rok 1996, mám na krku fotoaparát a v žalúdku zvláštny pocit. Zapisujem si do notesa protivojnové heslá, ktoré ľudia okolo mňa vykrikujú, opisujem text z transparentov, snažím sa pochopiť, prečo sú policajti takí hrubí. Je to demonštrácia proti vojne v Čečensku a ja som na nej ako spravodajkyňa. Nie účastníčka.
Čo si myslím o bombardovaní Grozného, je vedľajšie. Musím opísať to, čo si myslia ostatní. Aj tak. Keď odchádzam, s vervou si s davom zarevem: „Ruské tanky, ťahajte z Čečenska.“ Ale som rada, že ma nikto nevidel.
Putin k vražde Nemcova príkaz asi nedal Čítajte Mávam tú dilemu dodnes. Chce sa mi ísť na demonštráciu proti rasizmu a šíreniu xenofóbie, ktorého sa dopúšťa česká politická elita s prezidentom Zemanom na čele, ale nakoniec ponuku organizátorov prehovoriť k davu odmietnem. Ani na zhromaždení za práva homosexuálov, Rómov či utečencov sa nedám zlákať. Nejako vnútri svojej novinárskej duše cítim, že sú chvíle, keď je dobré v sebe potlačiť občana, aby žurnalista mal väčšiu váhu. Niekedy sa to však nedá vydržať.
Bojovník za ruský svet
Hlásna trúba Kremľa
Tento týždeň otriasa Ruskom zase jeden škandál, ktorý sa bytostne dotýka novinárskej etiky. Dmitrij Kisiľov je hlásnou trúbou Kremľa. Šírením propagandistických lží do istej miery vyvolal vojnové vášne na východnej Ukrajine. Vládne Ruskej televíznej a rozhlasovej korporácii a je generálnym riaditeľom spravodajskej agentúry Rossija Segodňa.
