Vždy nás zaskočí, keď odíde známy umelec, akoby sme čakali, že je nesmrteľný. Je až neuveriteľné, že Karol Machata začínal v divadle aj na filmovom plátne ešte v 50. rokoch. Jedným z prvých známych filmov, kde hral, bola česká komédia Anděl na horách z roku 1955. Machata v nej hovoril bezchybnou češtinou. Krátko potom nasledoval legendárny Dáždnik svätého Petra (1958) či prvá slovenská detektívka Muž, ktorý sa nevrátil (1959).
Žiaľ, je veľmi pravdepodobné, že väčšina mladších divákov ani jedno z týchto diel nepozná – tak ako už nezažili žiadnu z množstva Machatových divadelných úloh. Mnohí možno ani nemajú pocit, že o niečo prišli. Je jasné, že s novými generáciami prichádzajú nové módne vlny, iný jazyk v umení a kultúre. Generácia našich starých otcov by považovala aj nežných Beatles za bohapusté trieskanie do gitár. A generácia beatlesákov by sa zas pozerala zvrchu na Depeche Mode, akokoľvek kvality tejto kapely preveril čas.
Ale aj tak je, povedzme, pre autora ťažko predstaviteľné, že by vo svojom detstve či mladosti netušil, kto je Vlasta Burian, Oldřich Nový alebo Hugo Haas, hoci, pochopiteľne, nezažil prvorepublikové obdobie.
Zdá sa, že tu ide skôr o problém kultúrnej kontinuity, a nie prirodzenej generačnej výmeny. O schopnosť vnímať kultúrne hodnoty z minulosti a nadväzovať na ne, nedomnievať sa, že pred rokom nášho narodenia nebolo nič, alebo tu panoval škaredý bezinternetový a bezsmartfónový fosílny pravek.
