Autor je spisovateľ, básnik a prekladateľ
Mladosť je krásna, dejiny škaredé – nuž spomienky na mladosť niekedy falšujú dejiny. Keď sa dožíval Karol Kállay 26. apríla 2006 osemdesiatky, napísal som o ňom vo fejtóne Nestarnúci Karol Kállay (je v knihe O nákazlivosti šťastia), že prv než mojím priateľom bol priateľom môjho otca, a keď k nám prišiel na návštevu, besedoval iba s ním a „páni si ma všimli len na okamih, keď ma poslali kúpiť pár sedmičiek vína. Dodnes si pamätám aj značku – dostali vtedy chuť na maďarské Ezerjó.“
Mohol som ešte dodať, že Karol Kállay k nám prichádzal aj so svojou krásnou ženou, ktorú som mával potom pred očami, keď som zaspával. Vyvolávam dojem, že to neboli najhoršie časy, keď mi z nich uviazla v pamäti najmä krásna žena a značka vína? Všetko späť! Bolo to inak! Stalin bol ešte nažive a vystrájal aj v Žiline.
Karolov mladší brat Miro bol (ako obeť žingoriády) vo väzení, môj otec takisto už tušil, že dnes-zajtra skončí za mrežami, a Kállayovci mali navyše nálepku, že sú triedni nepriatelia – vlastnili totiž v Žiline dom, z ktorého ich práve vysťahovali do maštale a do jednej izby v Sučanoch.
