Autorka je riaditeľka Ligy za ľudské práva
Minulý rok prišiel na bratislavský literárny festival BRaK svetovo uznávaný spisovateľ Chenjerai Hove, pôvodom zo Zimbabwe, v tom čase žijúci už niekoľko rokov v exile v Nórsku za kritiku Mugabeho režimu.
Počas diskusie sa ho niekto z publika opýtal, čo si myslí o „utečeneckej kríze“ a o utečencoch, keďže sám je jedným z nich. Na to Chenjerai Hove odpovedal, že nerád používa slovo utečenec, radšej sa označuje za človeka v exile.
Neviem, či si v tej chvíli aj niekto iný uvedomil, čo táto odpoveď znamená nielen pre spoločnosť, v ktorej žijeme, ale aj pre ľudí s utečeneckou skúsenosťou, ktorí k nám s dôverou v pomoc a ochranu prichádzajú. Podobnú odpoveď som totiž za posledné roky počula z úst viacerých. Slovo utečenec sa dnes stalo takmer nadávkou.
Sú to predsa ľudia
Je to paradox. Azylový systém v Európskej únii patrí medzi najkomplikovanejšie a najprísnejšie na svete. Zorientovať sa v mnohých jeho nuansách si vyžaduje skúsenosť a dôkladnú znalosť práva. Uznanie za utečenca je výsledkom tvrdého a prísneho posudzovania, zvyčajne mu predchádza dlhá a nebezpečná cesta a nezriedka mesiace alebo roky strávené v tábore bez možnosti pracovať.
Po tvrdo vybojovanej výhre však prichádza trpké vytriezvenie. Ak sa utečenci v spoločnosti identifikujú statusom, ktorí sme im priznali, stretávajú sa so strachom, s obavami, nedôverou a odsúdením.
“"Dali sme im nálepku utečenci a nielenže to slovo už ani nepoužívame v ženskom rode, akoby ženy utečenky neexistovali, ale zabúdame aj na to, že ide skutočne o ženy, mužov a deti, ktorí robia svoje vlastné rozhodnutia a majú svoje vlastné a rôzne názory, očakávania a predstavy."
„
To sa prejavuje v každodennom živote. Možnosť prenajať si byt sa s utečeneckým pasom stáva niekoľkomesačnou tortúrou plnou odmietania. Na pracovnom pohovore sa po odpovedi na otázku o type pobytu na tvári objavuje neskrývaný šok.
V ľúbostnom živote sa ľahko stane, že vzťah s nádejnou láskou prekazia podozrenia a obavy rodiny, ktorá vás ani nepozná.
Mladý muž z Etiópie, ktorý nedávno spravil kuchársku skúšku celú v slovenčine, mal možnosť stretnúť prezidenta Slovenskej republiky, radšej sa však toho vzdal, pretože nechce, aby na jeho tvár bola nalepená nálepka „utečenec“.
Viacerí utečenci sa mi zdôverili, že žijú s pocitom, že musia svojmu okoliu neustále dokazovať, že neklamú, že nie sú radikáli, že sú dostatočne integrovaní, že jednoducho nie sú „typickí“ utečenci. Každé zakopnutie sa hodnotí prísnejšie a mnohé sa pripisuje domnelému náboženstvu. Je pritom úplne jedno, či ste kresťan, moslim, alebo bez vyznania, ak máte meno znejúce po arabsky, nemôžete si dovoliť žiadnu chybu.
To však nie je všetko. Úlohu zohráva aj spôsob, akým o utečencoch hovoríme. V novinách, správach, na internete, v električke.
