Autorka pôsobí v mimovládnom sektore
Lament prvý
Plný parlament, členovia vlády prítomní, horúce diskusie o programovom vyhlásení vlády tretieho Fica, argumenty za a proti v oblasti všetkých politík okrem jednej - kultúrnej.
Jedno jediné vystúpenie, ktoré stojí za reč. O tej kultúre, základe našej národnej identity, o ktorú sa teraz tak bojíme a ktorou sa zaklíname v názvoch našich kultúrnych inštitúcií.
Ľúty boj o výšku platov učiteľov v pléne i na stránkach všetkých novín, ale to, čo môže a má skutočne pozdvihnúť úroveň vzdelania našich detí – kultúra v tom najširšom slova zmysle –, absentuje. A to majú kultúrni pracovníci ešte menšie platy ako pedagógovia.
“"Tvorcovia len medzi sebou nadávajú na pomery, pošepky, ako voľakedy. Je to tak bezpečnejšie, sme tak naučení. Ak chcete dostať grant, zavolajte riaditeľa fondu, je to tak istejšie, poradila mi toť jedna známa. Ktorý rok sa píše? 21. storočie?"
„
Mohla by som napísať, že kultúra na Slovensku je popoluška, ale čo keď ani tá chudera za pecou nie je naša, slovenská. Ľudia, prebuďme sa!
Lament druhý
Keď sa práve v týchto dňoch v Rakúsku ocenený poľský spisovateľ Andrzej Stasiuk zamyslel nad kultúrnou politikou, pomohol si citátom z knihy Sandora Máraia Zem, zem!...
Som národným socialistom, kričí chlapík v roku 1944 na druhého, a ty tomu nemôžeš rozumieť, lebo máš talent. Ja ho nemám, a preto potrebujem národný socializmus.
Teraz prichádza náš čas, čas ľudí bez talentu. Áno, byť ministrom kultúry je ťažká úloha. Ako sa vyhnúť hodnoteniu, keď tých bez talentu, ale s nesmiernou chuťou byť významným tvorcom je veľa a ako na potvoru sú to voliči ministrovej strany.
Ako ich zabezpečiť? Akú osviežujúcu injekciu im ponúknuť, aby sa upokojili ich duše, zmysly a srdcia?
