Autorka je poslankyňa NR SR za OĽaNO
V médiách tento týždeň prebehla vlna odporu proti návrhu Európskej komisie, ktorá chce zaviesť poplatok za každého neprijatého žiadateľa o azyl. Utečenec sa takto bude môcť „predať“ inému členskému štátu za 250 000 eur. Politici natáčali emotívne videá, jeden z nich sa uchýlil dokonca aj k expresívnym vyjadreniam ako „eurohajzli“.
Ak sa nechceme znížiť na úroveň predvolebnej diskusie Roberta Fica o migrantoch, ktorú sme kritizovali, mali by sme si poctivo prečítať 113-stranový návrh Európskej komisie na zmenu spoločnej azylovej politiky a vecne diskutovať o tom, ako by spoločná azylová politika mala vyzerať, ktoré návrhy z nového korekčného mechanizmu sme schopní prijať, aké sú úskalia nového systému a v čom Slovensko vie pomôcť iným krajinám.
Táto diskusia je kľúčová aj preto, že o dva mesiace budeme predsedníckou krajinou Európskej únie a ostatné krajiny budú od nás oprávnene očakávať fundovaný a odborný názor na rozsiahlu zmenu azylovej politiky – tzv. Dublinského dohovoru.
Súčasné pravidlá kolabujú
V súčasnom systéme platí pravidlo, že za preskúmanie žiadosti migranta o azyl je zodpovedný štát, kde sa migrant prvýkrát zaregistroval, teda zväčša Taliansko alebo Grécko.
Tento systém ako-tak fungoval, kým nezačali do Európy prúdiť tisícky migrantov denne a nárazníkové štáty ich nestíhali, a po čase ani nechceli registrovať. Ak ich totiž zaregistrovali a migranta neskôr chytila polícia v inom štáte, napríklad v Nemecku, vždy ho podľa pravidiel mala poslať späť do krajiny, kde bol prvýkrát registrovaný.
Migračná kríza ukázala, že tento systém je neudržateľný. Z niektorých gréckych ostrovov sa doslova stali utečenecké getá, podobným problémom čelilo minulú jeseň aj Maďarsko, keď migranti začali vo veľkom využívať balkánsku cestu.
V novom návrhu princíp prvej krajiny zostáva, ale s tým rozdielom, že ak daná krajina dosiahne svoj strop v počte utečencov, ktorých je schopná prijať, automaticky budú ďalší migranti rozdeľovaní do iných krajín. Systém prerozdelenia migrantov je založený na pomere HDP danej krajiny a počtu obyvateľov.
Riešenia nie sú jednoduché
Ak teda hovoríme o spolupráci a súdržnosti ako o základnom princípe EÚ, mali by sme byť schopní a ochotní konštruktívne rozmýšľať ako spoločne (pretože ináč sa to nedá) zvládnuť túto situáciu.
Populárnym argumentom v tejto diskusii bolo, že nech si všetkých migrantov zoberú Nemci. Dnes však ťažko nájdete v Európskej únii krajinu, ktorá by s otvorenou náručou vítala utečencov.
Politici len s veľkou námahou čelia protiutečeneckým náladám v ich krajinách. Mnohí z nich chápu obavy obyvateľov, ale riešenia nie sú ani jednoduché, ani rýchle.
Poplatok odtrhnutý od reality
Nešťastným excesom nového návrhu je práve obrovská pokuta, ktorú by mal štát zaplatiť, ak sa odmietne zúčastniť automatického korekčného mechanizmu prerozdeľovania migrantov. Poplatok 250 000 eur za každého migranta je absurdný a odtrhnutý od reality
Navyše, je to len voda na mlyn rôznym extrémistickým skupinám, ktoré získavajú podporu nielen u nás, ale aj v tradične proeurópskych krajinách ako Holandsko alebo Francúzsko.
Ak by Slovensko odmietlo posúdiť napríklad 1000 žiadostí, museli by sme z rozpočtu zaplatiť 250 miliónov eur tomu štátu, ktorý by si namiesto nás zobral týchto „našich“ žiadateľov.
Keď minulý rok vrcholila migračná kríza, Európska komisia ponúkala členským krajinám platbu za prijatie migranta vo výške 6000 eur na rok ako „odškodné“ za starostlivosť a náklady. Teraz sa žiada za neprijatie žiadateľa mnohonásobne vyššia suma, ktorá by vystačila na 42 rokov starostlivosti o žiadateľa.
Nie každý musí zostať
Tu však treba upresniť, že žiadateľ o azyl sa nerovná automaticky azylant. Mnohé kritické vyjadrenia vyznievajú v tom zmysle, že každý žiadateľ o azyl musí na Slovensku aj zostať. Nie je to pravda.
Minulý rok sme spracovávali 330 žiadostí o azyl, no azyl dostalo 8 ľudí, čiže necelé 3 percentá z celkového počtu. Takmer polovicu žiadostí sme zamietli, a teda títo migranti by sa mali vrátiť do svojej krajiny.
Zmysel zapojenia sa do korekčného mechanizmu spočíva najmä v zvládaní náporu posudzovania žiadostí migrantov. Ak by sme vychádzali z minuloročného pomeru, tak pri posúdení 1000 žiadateľov by azyl získalo možno 30 až 40 žiadateľov.
Azylový proces je zdĺhavý, vyžaduje personálne aj inštitucionálne kapacity, ktoré pri obrovskom nápore migrantov nedokážu zvládnuť samotné nárazníkové krajiny. Mohli by sme si povedať, že nech si pomôžu ako vedia, no práve v tom je európska solidarita.
Čo na to Taliani?
To isté by si mohli povedať aj Taliani, ktorí do rozpočtu EÚ dávajú oveľa viac, ako z neho dostávajú a svojimi daňami spolufinancujú naše eurofondy, teda naše diaľnice, cesty, školy.
