Autor je operný spevák, otec troch dcér.
Ahoj, Peťo.
Tvoja Katka sa ma bojí. Mám s tým problém, neviem, čo robím zle. Keď ma zazrie, zasekne sa, stuhne na polceste a zakeruje k Tebe. Čo som ja vari horší rodič ako Ty?
Snažím sa o vylepšenie vonkajších znakov. Skôr, než vkročím k vám, prstami si vždy prečešem rozhádzané dva zvyšné vlasy deda Ničveda, bradu drôtenou kefou začešem, nech nevyzerám ako nórsky troll, ale ako klasický Mikuláš. Opatrne vždy začnem s odhaľovaním zožltnutých zubov, vystrúham na ňu z lipového dreva úsmev číslo dva a pol, aj ju ticho oslovím, veď vieš, ako to je. Som v podstate hlasový hromotĺk, od útleho operného detstva trénovaný v prekrikovaní seba samého, pri Katke sa ovládnem, aby som to Vaše vtáča forte tónom nezľakol.
Zámerne volím zafarbenie hlasu, veď sa tým ako operný spevák aj živím, ktoré sa podobá v tej chvíli hrkútaniu dojatého medveďa, som ešte dokonca aj podstatnejšie zmenený na prostoduchú sojku, hopsajúcu pred ňou talentovú show, avšak, aká je reakcia Tvojho dieťaťa na moju snahu? Nulová. Aj mi možno chce vysloviť kritiku na môj nehynúci výkon, no ja ju nechápem. Myslíš, že nemám bunky na cudzie slová, alebo v čom je môj problém?
