Kto nechce istotu? Kto nepotrebuje bezpečie? Alebo aspoň pocit bezpečia. Otázka je zle položená. Nemáme na výber, či chceme alebo nechceme. Tak nás matka príroda naprogramovala. Musíme sa chrániť, aby sme prežili a aby sme dochovali potomstvo. Inak je po živote a nebude nič.
Nie náhodou sa v rozprávkach, nielen v slovenských prostonárodných, musia Nebojsovia naučiť báť. Chránime si a bojíme sa nie iba o holý život, ale o všetky jeho variácie a prejavy.
Pán Horvát zo Zelených Orešian sa bojí, že stratí prácu. Miss Dickinson z Finchley sa bojí, že ju prepadnú prisťahovalci. Mr. Cole z Melbourne sa bojí, že britská koruna ho vtiahne do cudzej vojny. Inuitské ženy sa boja alkoholizmu svojich mužov, Somálci bezprizorných vojakov, Európania džihádistov, džihádisti kurdských žien. Horúčka strachu sa šíri svetom. Čo ak to je dôvod otepľovania?
Niektorí sa boja o slobodu slova, iní sa boja neznámej celosvetovej moci, migrantov, Židov, straty penzie, partnera. Ďalší sa boja nových zákonov, majú hrôzu z neprehľadnej, krutej byrokracie. Desí ich, keď nedokážu pochopiť nové poriadky, keď nedokážu na seba aplikovať požiadavky technológií, komunikácií, cudzích jazykov, cudzích ľudí. Mnohé pramene ich strachu sú skutočné.
