akí sme je seriál o pohľadoch na našu spoločnosť. Vybrané osobnosti pre vás mapujú svoje postrehy, pocity a niekedy ponúkajú aj návody či odvahu, ako ďalej... Seriál pokračuje textom politológa Matúša Halása, ktorý pôsobí na Baltic Defence College v estónskom Tartu.
Stojíte na zastávke autobusu a čakáte na spoj do krajského mesta. Slnko svieti, žiadne mraky. Krásny, biely deň, chcelo by sa povedať. Okolo prejdú dve mladé, pekne upravené dievčatá, čo ešte nemajú ani štrnásť. Poriadne si ich všimnete, až keď jedna z nich zrúkne: „Čo čumíš, ty pysk cigánsky.“ Zmätene sa obzeráte, no až v autobuse zistíte, že vedľa zastávky v bezpečnej vzdialenosti od ostatných cestujúcich stáli dvaja Rómovia.
Takéto prípady však podobne ako segregácia v školách nie sú iba zlyhaním školy, ale aj rodičov, obce, komunity a v konečnom dôsledku aj celej spoločnosti. Ak totiž spoločnosť, jej inštitúcie a naše každodenné vzťahy neumožnia všetkým ľuďom vytvoriť si hodnoty nadväzujúce na základné princípy fungovania tohto štátu, vždy nám bude hroziť, že vinou krikľúňov obrátime našu beznádej a frustráciu jeden proti druhému.
Naša intolerancia je iba pubertálnou fázou Čítajte Spadla z oblakov
Najpopulárnejšia príručka ľudovej slovesnosti má v jednej svojej kapitole zaujímavú metaforu o dvoch domoch. Jednom postavenom na piesku a tom druhom na skale. Prvý sa počas búrky rozpadol, ale ten druhý jej dokázal odolať. Nejako podobne si pritom možno predstaviť aj ľudské spoločnosti. Buď ako hŕbu piesku, alebo ako skalu, podľa toho, čomu všetkému dokážu odolať.
Slovensko dnes v mnohom pripomína práve tú hŕbu piesku, ktorá môže poľahky stratiť svoj tvar, keď na nej niekto začne stavať svoju valhalu. Kotúľame sa popri sebe ako piesok a máločo dokáže zastaviť náš pád nadol, keď nás tam ktosi usilovne a sústavne tlačí.
Väzby medzi nami silou neoplývali ani predtým a politika na ich budovanie rezignovala už úplne. Školstvo chradne, zdravotníctvo umiera a štát bačuje od desiatich k piatim. Len o demokracii si stále niekto myslí, že spadne z oblakov ako Majka z Gurunu.
Sme krajinou bez budúcnosti? Čítajte Dvadsaťpäť rokov sme čakali na krajšie zajtrajšky, ale dopriate boli iba niektorým. Tí, čo šťastie nemali, postupne stratili vieru, že im ich ešte niekto prinesie. Keď vám potom ako bonus politik občas šplechne do tváre, že v noci pracujú len zlodeji, spenila by sa krv v žilách asi aj dalajlámovi. Prípadne sa iný lúmen v Bratislave zahrá na Kennedyho a odporučí tým, čo trú biedu, aby niečo pre krajinu urobili aj oni. Nečudo, že sa nám to sype.
Dom z piesku, dom z kameňa
To, že skala odolá búrke lepšie než piesok, tušil už aj jeden z apoštolov a nepotreboval na to diplom z politológie. Na pevných základoch postavíte akúkoľvek stavbu. Ak k sebe pritisnete bloky z kameňa, oprú sa navzájom o seba a udržia váhu tých nad nimi. Môžete potom tlačiť, koľko chcete, nápor sa vždy rozloží a každý blok unesie svoj podiel. Ak jeden z nich vypadne a zosype sa dole, nestrhne so sebou ďalšie, ako keď sa začne valiť lavína z piesku.
Musíme sa neustále rozhodovať medzi nezmieriteľnými protikladmi? Čítajte Takto akosi by mala vyzerať aj naša spoločnosť. Mali by sme sa vedieť o seba navzájom oprieť a spoľahnúť sa, že sa navzájom potiahneme, a to nielen vtedy, keď príde k najhoršiemu. Tým, že niekoho vyčleníme spomedzi seba, však postupne odstraňujeme z našej spoločnosti to, čo mohli byť raz kamenné bloky. Tie by nám pritom pomohli uniesť väčšiu váhu a rovnomerne rozložiť ťarchu na našich pleciach.
Ak nám zároveň ide len o krátkodobý prospech, plný žalúdok a osobný válov, tak sme ako piesok, ktorému chýba akýkoľvek pevný vzťah medzi jeho jednotlivými časťami. Zafúka vietor, prejde jedna búrka a človek sa zrazu ocitne na mieste, kde sa neradno len tak potulovať, podobne ako na Úrade vlády noc po voľbách.
Čo takto pokúsiť sa zmeniť našu krajinu z hŕby piesku na kopu kamenných blokov, ktoré k sebe tesne priliehajú?
