Výkrik tureckého prezidenta, že protiteroristický zákon on veru meniť nebude, posúva utečenecký pakt s Ankarou takpovediac do balansu. Nevedno, či presne na 50/50, ale ak v tomto jednom zo 72 bodov, ktorými EÚ podmieňuje vízovú liberalizáciu, nedôjde k zhode, aktivuje sa dávnejšia vyhrážka Erdogana, že posadí utečencov na lode a autobusy do Európy. A potom nech je eurolídrom Boh milostivý.
Erdoganovi možno dať nálepku demagóga. Jeho tvrdenia o „antiteroristických zákonoch platných v EÚ, ktoré sa nerušia“, sú nespôsobilé serióznej rozpravy. Nič si však nepomôžeme, Erdogan nebol za partnera vybraný v súťaži krásy, ale ako krízová možnosť po tom, čo všetky ostatné riešenia sa ukázali iluzórne či politicky nepriechodné.
Turecký pakt dnes nebráni „iba“ návalom z vlaňajšej sezóny, ale i destabilizácii národných scén, o čom by vedel začerstva porozprávať - napríklad - Werner Faymann.
Nechať si ľúbiť od Turka porušovanie dohôd či vydieranie je nepríjemné a nie je to ani v súlade s obrazom, aký má EÚ o sebe. Ak však politici nie sú schopní presvedčiť národy, že milión za rok nie je zmena kultúrnej podstaty Európy, ani zavedenie práva šaría, a bezpečnostné riziká sa dajú kontrolovať, tak nevidieť nič rozumnejšie, než sa držať Erdogana všetkými desiatimi.
