Autor je vysokoškolský pedagóg
Letné prázdniny som zvykol tráviť s „PAS-om“, časopisom Príroda a spoločnosť. Vtedy to bola taká slovenská obdoba Scientific American, pravda, skromnejšieho formátu. I doslovne.
Stará mama mala jednotlivé čísla vzorne naukladané pri nočnom stolíku a ja som bol ich vášnivým čitateľom. Kadečomu som nerozumel, hoci sa autori, väčšinou vedci, snažili o populárny prístup. Ako chlapca ma zvlášť zaujímali futuristické predpovede, ako bude svet vyzerať o tridsať či päťdesiat rokov.
Najviac som sa, samozrejme, tešil na raketové motory, čo si pripnem ako ruksak na chrbát a tak budem cestovať do školy. Vlastne, to už asi do práce. Dnes som k predpovediam skeptickejší. Jednak viem, ako dopadli, jednak tu už o pol storočia nebudem, a hlavne vidím, ako sa u nás veci „hýbu“ dopredu.
Aj teraz sa môžem dočítať v novinách, ako to bude v budúcnosti. Konkrétne, v blízkej, v roku 2020. Že sa za osem minút dostanem hyperloopom z Bratislavy do Viedne. A že sa za rovnaký čas dostanem električkou z jedného konca Petržalky na druhý. Jedno neuveriteľnejšie ako druhé. To druhé ešte viac: znie to príliš fantasticky, že by sa dovtedy podarilo postaviť necelé štyri kilometre trate a ešte ju i stihnúť skolaudovať.
Inak by to videl môj čínsky rovesník (vtedy, na rozdiel odo mňa, zo zaostávajúcej krajiny). Jeho mesto sa s najväčšou pravdepodobnosťou zmenilo na nepoznanie, ruksak síce na chrbte má, no cestuje inak, rýchlosť jeho vlakov k lietadlu nemá ďaleko.
To ja žijem v meste nenaplnených plánov.
