Kým môj osemdesiatročný priateľ Valerij z ukrajinského mesta Slavutič je stále presvedčený, že v roku 1968 sovietski vojaci zachránili v Československu svet pred treťou svetovou vojnou a mňa i mojich krajanov pred americkou inváziou, študentka Oxana z Kyjeva, ktorá hovorí po anglicky rovnako dobre ako po rusky, porovnáva bez mihnutia oka okupáciu našej krajiny s okupáciou Donbasu. Mám ich oboch rada.
Obaja sú to milí ľudia. Len každý patrí do iného sveta. Do inej Ukrajiny.
Dva roky po majdane a zvrhnutí režimu proruského prezidenta Viktora Janukovyča sa krajina zmieta stále na hrane kolapsu, korupcia prekvitá, na východe zúri vojna, obyvateľstvo je nespokojné s vládou, platmi aj stavom ciest. Ľuďom (zaraďujem sa k nim aj ja), ktorí dva roky Ukrajinu starostlivo sledujú, sa zdá, že tej krajine úplne prestali rozumieť.
Filozof a sociológ Jurij Fesenko je jedným z mála ukrajinských politológov, ktorý nesrší nenávisťou k Rusku ani k Amerike či Bruselu. Zaoberá sa vyvracaním mýtov.
Ukrajina je stále rozdelená na dve znepriatelené skupiny. Je v dohľade nejaké národné zmierenie?
„Mýlite sa. Toto rozdelenie je už mýtus. Obe krajné skupiny, ktoré máte na mysli – jedna výrazne promoskovská a druhá jasne prozápadná –, predstavujú menšinu v ukrajinskej spoločnosti. V skutočnosti je Ukrajina oveľa farebnejšia.
Do roku 2014, do majdanu bolo do istej miery možné rozdeliť Ukrajinu na dve veľké názorové časti. Do promoskovskej patrili ľudia strednej a staršej generácie, ktorí vyrástli v Sovietskom zväze. Pre nich ruské znamená skôr sovietske a po tom túžia.
Po ruskej invázii v roku 2014 sa však situácia zmenila – v skupine hovoriacich po rusky nastal rozkol, zatiaľ čo druhá skupina sa zomkla. Časť sovietskych ľudí sa teraz stala ukrajinskými vlastencami a niektorí etnickí Rusi bránia na východe Ukrajinu so zbraňou v ruke. Takže tých sovietskych je na Ukrajine dnes maximálne 12 percent.
Najviac typické je pre Ukrajincov to, že vyznávajú akúsi hodnotovú zmes. Majú guláš v hlave. Tesne pred dramatickými udalosťami v Kyjeve koncom roka 2013 sme robili sociologické výskumy o európskej integrácii. Spomínam si na jednu geniálnu odpoveď obyvateľa Donecka na otázku, či podporuje proeurópsky, alebo proruský smer. On povedal: Dušou a srdcom som za Rusko, ale rozumom za Európu.“
Čo je to vlastne postsovietsky svet?
„Je to mutácia. Sociálno-politicko-kultúrna mutácia. Aj ja som vyrástol v Sovietskom zväze. Milióny ľudí sa pozerali na rovnaké filmy. Nikto z nás nezabudne na slávny novoročný film Irónia osudu. Keď ktokoľvek vysloví tieto slová, vždy my, ľudia zo ZSSR, budeme vedieť, o čo ide, ostatní nám nebudú rozumieť. Počúvali sme predsa rovnakú hudbu.
