Pri oslavách nedávneho Dňa víťazstva nad fašizmom, ktorý bol zároveň Dňom Európy, sme si mohli všimnúť paradox. Európsky projekt je protikladom k hákovému krížu, zároveň sa však európska politická scéna krížom-krážom nakláňa nebezpečne hlboko doprava.
Nie že by spektrum euroskeptických hlasov malo spoločnú víziu. No spája ich okrem kritického tónu aj dôležitý moment – úprimného alebo predstieraného – záujmu o národné spoločenstvo.
Kým politici ponúkajúci referendá a podávajúci žalobu na Brusel sa obracajú k svojmu národu, Komisia nehovorí – ako staručký rakúsky mocnár – k „mým národům“.
Predstavitelia európskeho establišmentu sa pravidelne prihovárajú obyvateľom členských štátov prostredníctvom článkov k výročiam či dôležitým udalostiam súčasnosti. Väčšinou na to použijú tlačové oddelenie, ktoré zabezpečí preklady, kontaktuje vybrané médiá a požiada o uverejnenie.
V televízii dnes už nikto nesleduje prejavy európskych politikov, lebo verejnoprávne ani súkromné kanály ich neprenášajú.
Záznamy z rokovaní si možno nájsť na youtube, niekedy čosi koluje po sociálnych sieťach, no kancelársky oblečení ľudia so slúchadlami na ušiach málokedy povedia čosi ohnivé a vzletné. Občas zarečnia čudáci ako britský Farage či holandský Wilders. Inak si však Európsky parlament nikto príliš nevšíma.
