Autor je umelec a publicista
Keď padla železná opona, mal som trinásť rokov. Na môj prvý výlet do sveta za ostnatým drôtom ma zobral otec niekedy na jar roku 1990. Na bratislavskej stanici Nivy sme nasadli do starého autobusu Karosa, ktorý nás vysadil vo viedenskom parku Práter.
Skupinky zvedavých, ale aj zakríknutých výletníkov z východného bloku sa potom niekoľko hodín potulovali po okolí a spoznávali na vlastné oči, ako sa žije v tom dovtedy zakázanom a nedostupnom svete.
Pamätám si, aké jednoduché bolo na prvý pohľad odlíšiť Viedenčanov od nás, obyvateľov vtedajšieho Československa. Nebolo to iba naše nezáživné oblečenie, ale aj kultúrna odlišnosť, ktorá sa prejavovala v našom správaní, v spôsobe akým sme si pýtali na naše pomery príšerne drahý čaj v pouličnom stánku, ako sme pozerali do výkladov, alebo jedli chlieb s maslom a salámou na lavičke v parku.
