Píše Lucia Siposová, herečka.
Som na vrchole svojich síl. O týždeň to bude tridsaťšesť rokov, čo som na svete. Už niečo viem. Minimálne viem, čo neviem. A hádam viem, čo aj trochu viem. Určite viem, čo chcem.
Raz sa ma niekto opýtal: Čo by si robila, keby si mala veľa peňazí a mohla by si robiť čokoľvek? Odpovedala som ihneď. Otvorila by som si kabaretný klub. V prvom momente mi vôbec nenapadlo, že nechcem robiť nič, chcem dovolenky, veľký dom a mercedes. Pardon, dva. Nie. Kabaret.
Jasné, že chcem aj dobré auto, cestu okolo sveta a dom pri mori. Ale to nie je zmysel. To je odmena, bonus. Niekedy sa mi zdá, že môj život sa skladá zo samých príjemných bonusov, ale hlavná misia ešte nebola splnená. Ešte neprišlo k maximálnemu využitiu ľudského potenciálu, k naplneniu úloh. Ešte som nesplatila dlh tomu alebo tej, čo ma na Zem za nejakým účelom vyslal/a.
“Chcem si otvoriť kabaret. Už som to rozbehla. Dali mi pôžičku. Nestačí, ale nič to. Peniaze prídu. Vždy prišli. Najviac ich prišlo vtedy, keď som sa o ne vôbec nesnažila.
„
Čo by si robila, keby si nemusela robiť nič? Ťažká otázka. Povedala by som, že až životná. Neviem prečo, ale mám pocit, že odpoveď na ňu je kľúčová. Myslím si, že to je presne to, čo máš robiť stále. Bez ohľadu na stav bankového účtu.
Naopak. Verím tomu, že keby človek robil to, čo by chcel, keby už nemusel robiť nič, tak by mal všetko, čo potrebuje a cítil by sa ako milionár. Pravdepodobne by sa ním aj stal, ak by to chcel. Samozrejme, že odpoveď na tú veľkú otázku sa môže meniť, veď nikto nám nekáže robiť jednu vec celý život. Sme slobodní.
V skutočnosti však nemáme na slobodu odvahu, tak sa zvyčajne rozhodneme samých seba spútať a neustále opakujeme, čo všetko musíme, aby sme potom niečo aj mohli. Pravda je taká, že môžeme úplne všetko. Som toho príkladom.
