Autor je analytik INESS
Odborníci bijú na poplach. Slovenské vzdelávanie sa prepadá v komparatívnych porovnaniach s ostatnými krajinami, v rámci ktorých sú však aj tí najlepší nespokojní s výkonmi ich verejného školstva.
Reforma vzdelávania je aktuálna téma prakticky na celom svete. Voliči si však z nejakého dôvodu tento problém nepripúšťajú. Aspoň nie v dostatočnej miere. Rovnako sa následne správajú aj politici. Tí si vystačia s deklaratívnymi výstupmi o tom, akou sú vzdelávanie a školstvo priorita a aká je potrebná zmena. Ako sa však hovorí po česky, skutek utek.
Apatia voličov a následne politikov voči školstvu však nie je chyba, ale vlastnosť systému zodpovedného za jeho zabezpečovanie. Voliči sa racionálne (ne)zaujímajú len o témy, ktoré sa ich bytostne dotýkajú. Ten istý človek ako spotrebiteľ môže stráviť hodiny výberom toastovača, ale ostať v stave nevedomosti ohľadom všetkého, čo sa týka ministerstva školstva.
Príliš vzdialené ciele
Pritom sa správa racionálne. Pri výbere domácich spotrebičov je jeho voľba rozhodujúca a záväzná. Keď vyberie zle, večera mu chutiť nebude. Pri formovaní rozhodnutí o školstve mu však aj akokoľvek veľká snaha analyzovať rôzne vzdelávacie systémy a prácu súčasných politikov neprinesie žiadne viditeľné benefity. Volič je len zrnkom piesku v púšti voličov.
Rovnako aj politici majú tendenciu v rámci systému sa nezaujímať o témy, ktoré nie sú relevantné pre úspech v najbližších voľbách (prípadne získanie osobného prospechu). Reforma školstva na rozdiel od sociálnych balíčkov alebo témy vianočných dôchodkov je ďaleko za horizontom štvorročného politického cyklu.
Tento záver však neneguje tvrdenie, že školstvo skutočne potrebuje reformu. Naozaj je v dnešnej forme neefektívne a už dnes produkuje vzdelanie, ktoré včera neodpovedalo dopytu a zajtra bude ešte menej.
Pusťme k slovu trh
Riešením je prijať niečo, čo môžeme nazvať reformou reforiem. Nastaviť inštitucionálne vzťahy medzi aktérmi vo vzdelávaní tak, že bude v rámci neho prebiehať neustále množstvo paralelných reforiem a presunie sa rozhodnutie o podobe vzdelávania z voličských rúk do rúk spotrebiteľov a z rúk zaspatých politikov do rúk ostražitých podnikateľov. Inak povedané, pustiť do vzdelávania trh.
Problémom, ktorého si nie sú vedomí predovšetkým rôzni odborníci na vzdelávacie techniky, je, že nikto na svete nevie, ako má vyzerať správne vzdelávanie. Rovnako ako nikto nevie, ako má vyzerať správne auto, notebook alebo kurz angličtiny.
Tieto otázky musia byť zodpovedané v procese trhového objavovania, kde zisk a strata (ne/uplatniteľnosť vzdelania) neustále testujú tie správne postupy a selektujú tie nesprávne. Spomínaní odborníci na vzdelávacie techniky skôr ako reformné návrhy predkladajú podnikateľské plány. Nepotrebujeme reformu, ktorá zakonzervuje ich predstavu o správnom vzdelávaní, ale reformu, ktorá im umožní preraziť s ich predstavou.
Pokus a omyl
Takáto inštitucionalizovaná metóda pokusu a omylu je kľúčovým mechanizmom v rámci fungovania akéhokoľvek systému. „Pokus“ v školstve znamená, že by nemalo žiadne centrum určovať čo, kto, ako a kedy môže vyučovať, ale že by mala existovať sloboda pokúsiť sa uspokojiť dopyt po vzdelaní. Teda presný opak toho, čo sa deje.
„Omyl“ je azda ešte kľúčovejší. Bez omylov a ich selekcie by sa celý proces inovácie a pokroku zahltil množstvom pokusov a nebolo by možné sa pohnúť ďalej. Tento prvok však rovnako chýba v dnešnom systéme vzdelávania. Koľko jazykových škôl vo vašom okolí skončilo neúspešne a muselo opustiť „vzdelávací trh“? A koľko bežných základných škôl postihol obdobný osud?
Slovenské školstvo potrebuje spotrebiteľmi vykonanú selekciu od ľudí a škôl, ktoré nemajú záujem ponúkať kvalitné vzdelanie, ale len zotrvačnosťou rok za rokom učia učivo, nie deti. Veľa ľudí bude musieť zo školstva odísť a veľa starých štruktúr sa bude musieť rozpadnúť. Tento proces obnovy nedokáže nahradiť žiadna reforma zhora, musí prebehnúť organicky a postupne zdola.
Najlepšie školy z 18. storočia
Trhový proces navyše umožňuje, aby prebiehalo paralelne stovky či tisíce decentralizovaných reforiem na rôznych miestach súčasne. Na druhej strane v súčasnom systéme môže prebiehať len jedna uniformná reforma pre veľké územia a množstvo škôl.
Rovnako je kľúčovým faktorom čas potrebný na návrh, implementáciu a zhodnotenie reformy. V systémoch kontrolovaných zhora sa tento čas pohybuje v rokoch alebo až desaťročiach (ako sme svedkami u nás), naopak, na trhu sú to týždne až mesiace. Navyše v rámci trhu existuje neustále prítomný mechanizmus spätnej väzby v podobe ziskov a strát.
Na druhej strane zhodnotiť politickú reformu spätne je nikdy sa nekončiaca diskusia rôznych interpretácií. Ďalšou nevýhodou súčasného mechanizmu je aj uniformita riešení v prípade citlivých a nábožensko-etických otázok. Trh túto umelú uniformitu riešení nevynucuje a naopak umožňuje vysokú diverzitu.
Ako povedal zakladateľ časopisu Dobrá škola Vladimír Burjan: „Máme najlepšie školy, aké si ľudia v 18. storočí vedeli predstaviť.“ To je presne ten problém. Verejné školstvo posadené do systému riadeného z ministerského kresla z definície nedokáže reagovať na podmienky meniace sa v čase. Špeciálnym problémom súčasnosti je, že sa tieto podmienky menia bezprecedentnou rýchlosťou.
