Autor je občiansky aktivista a publicista
Eurobarometer práve priniesol výsledky prieskumu v 28 krajinách Únie. Podľa nich sa viac ako polovica mladých Európanov vo veku 16 – 30 rokov cíti vo svojej krajine marginalizovaná. Až v 20 krajinách EÚ sa cíti odsunutých na bok viac ako polovica – konkrétne 57 percent – respondentov. Čísla sú najvyššie v krajinách, ktoré postihla kríza najviac (Grécko, Portugalsko, Cyprus, Španielsko). Na Slovensku sa tak cíti 63 percent mladých ľudí. Houston, máme problém!
Odkiaľ pochádza takáto miera frustrácie – mimochodom, výborná živná pôda pre fašistov a kremeľské rozvracanie Európy – na bezkonkurenčne najbohatšom a, akokoľvek neuveriteľne to môže znieť tým, čo chcú ešte viac, najsociálnejšom kontinente sveta?
Naozaj sú dnes na tom mladí ľudia na Slovensku, v Španielsku či v Grécku tak mizerne, ako veria? Ako by asi vyzeral svet, v ktorom by sa necítili marginalizovaní? Cítili by sa lepšie v Amerike? V Číne? V Indii? V arabskom svete? V Brazílii? Či vari v „duchovnom“ Rusku?
Najlepšie miesto i čas
Je viac než pravdepodobné, že v ktorejkoľvek z menovaných krajín by sa väčšina z nich cítila ešte oveľa viac marginalizovaná. Ich postavenie v spoločnosti a životné perspektívy by ešte viac záviseli od toho, čo vždy v dejinách hralo zásadnú úlohu pri určovaní postavenia človeka v centre alebo na periférii diania – od majetku a postavenia rodičov a v lepšom prípade aj od vlastného nadania a pracovitosti.
Nielen mladým ľuďom chýba odstup od situácie, v ktorej žijú. Nevedia – a ani nechcú vedieť –, že žijú na najlepšom kontinente sveta v stále ešte najlepšej ére dejín. Veria, že blahobyt a bezpečie ich života sú samozrejmosťou. Nepripustia ani pomyslenie na možnosť, že to, čo zažívajú, je masový blahobyt, ktorý nemá v dejinách obdobu. Ako došlo k takej kognitívnej disonancii, k takému hlbokému nepochopeniu vlastnej životnej reality?
Zásadný problém, ktorému dnes čelí Európa a celá západná civilizácia, sú nereálne a nerealistické životné očakávania. U mladých ľudí, ale aj u mnohých starších občanov ich vyvoláva súčasná konzumná ekonomika aj demokratický politický systém.
S jedlom a reklamou rastie chuť
Ako dieťa ma doma učili: „Kto nie je s málom spokojný, veľa si nezaslúži.“ Dnes nekonečný prúd reklamy a módnych trendov robí z veľkej časti ľudí infantilných konzumentov, ktorých hlavnou – a niekedy jedinou – túžbou je mať viac a viac, mať „všetko“. To znamená mať veľa peňazí. Chcieť stále viac, lebo s jedlom a s reklamou rastie chuť.
S nástupným alebo stredným platom sa čoraz viac konzumentov cíti na okraji: nemajú na všetko to, na čo majú chuť a podľa rozšírenej predstavy aj nárok. A nemajú to hneď: v spoločnosti instantnej gratifikácie, okamžitého napĺňania túžob.
Predstava dvadsať rokov šetriť na stavbu domu a desať rokov na auto – úplne bežná ešte v predošlej generácii – je neznesiteľná, priam ponižujúca. Výsledkom sú hypotéky, pôžičky na autá, dovolenky, na čokoľvek. Banky aj nebankovky ochotne požičiavajú. Lenže po každom nákupe na dlh prichádza nepríjemná skutočnosť, že dlh treba splatiť. Keď sa nedarí, prichádzajú nenávidení exekútori. Z radostného konzumenta sa stáva „marginalizovaný človek“.
