akí sme je seriál o pohľadoch na našu spoločnosť. Vybrané osobnosti pre vás mapujú svoje postrehy, pocity a niekedy ponúkajú aj návody či odvahu, ako ďalej... Seriál pokračuje textom publicistky Beáty Grünmannovej.
Na lesných chodníkoch nemeňte prudko smer, prípadne si nalepte na uši spätné zrkadlá a na zadok smerovky. Inak sa môže stať, že skončíte na zemi, pod bicyklom a skoro dvojmetrovým chlapom, ako sa to naposledy stalo mojej priateľke. Žiaľ, nešlo o malé porno v tráve, ale nebezpečnú zrážku v plnej rýchlosti.
Cyklista je lesov pán, nezvoní, nebrzdí, on podáva, prosím pekne, športový výkon. Katka si našťastie nezlomila kŕčok bedrového kĺbu ani žiadny stavec. V siedmej dekáde života sa to stáva. Píšem to pre prípad, že by to milého velocipedistu zaujímalo, keďže, samozrejme, zdrhol, asi aby mu nevychladli svaly.
Ľudia si zaslúžia hodnoty. Ale naozaj Čítajte Nútená koexistencia na promenáde
Alpinka je kultová košická nedeľná promenáda za mestom. Je to akási cesta štvrtej cenovej skupiny, vozovka, ktorá nie je podelená na pruhy určujúce, že odtiaľto až potiaľto sa pohybujeme my a za čiarou zasa vy.
Z jednej strany je zalesnený svah, z druhej drôtený plot golfového ihriska. Aspoň tam je to jasné. Súkromný majetok, vstup zakázaný, hlásajú tabule. My nedeľní výletníci sa teda delíme o biedny pás spevneného podkladu, pomerne čerstvý vzduch a pohľad na zeleň.
Koexistovať musia dôchodcovia, mladé rodiny s deťmi, kondiční bežci, psy a ich majitelia, cyklisti, nablýskané autá smerujúce na golf, občasný lesný voz s padnutým drevom či kosačka.
Dalo by sa to zvládnuť, aplikujúc niektoré jednoduché pravidlá, teda chodiť vpravo, neuzurpovať si stred cesty, neroztiahnuť sa ako rojnica hľadajúca mŕtvolu, prispôsobiť svoju rýchlosť vlastným reakčným možnostiam, držať si deti pri sebe, nepúšťať psov bez náhubku z vôdzky, cengať, trúbiť, používať slová ako pozor, ďakujem a prepáčte, nerobiť iným, čo nechceme, aby robili nám.
Naša intolerancia je iba pubertálnou fázou Čítajte Referendum o tom, že celá trasa patrí chodcom
Niekde sa stala chyba. Tieto lesné nešváry sa v modifikovanej forme ako akási základná matrica medziľudských vzťahov vyskytujú všade. Sme podelení na skupiny, podskupiny, množiny a podmnožiny, uzavreté do mecha svojich malicherných záujmov, do svojej výnimočnosti.
Najlepšia je naša konfesia, politická strana, ktorú preferujeme, národnosť, ku ktorej patríme, naša spoločenská vrstva, ľudia s podobnými chuťami či hudobným vkusom.
Cesta, po ktorej ideme, je však len jedna a je nutné akosi koexistovať, aby nevznikali zápchy.
Na lesnom chodníku je problematické vyhlásiť sa za najdôležitejšieho, najlepšieho, s najväčšími právami. Iste, dá sa o to pokúsiť, napríklad vyhlásiť v referende, že celá trasa patrí chodcom. Psy smú pobehovať ráno medzi 4.00 – 6.00, cyklisti môžu tlačiť bicykle priekopou vpravo, golfisti môžu hrať až od polnoci, vtedy nikoho netrafia, loptičku už vôbec.
