ia Slovenska na všetkých úrovniach politického, spoločenského a ekonomického života po voľbách v roku 1998 bola oprávnená - aj keď spočiatku sčasti oprávnene odmietaná nutnosťou nahradiť nominantov bývalej vlády v kľúčových hospodárskych pozíciách (najlepším príkladom je činnosť bývalého riaditeľa SPP J. Duckého, z ktorej sa SPP doteraz nedostal). Ak sa však toto riešenie považovalo iba za prechodné, kým sa neuskutočnia konkurzy na tieto posty, informácie posledných dní dávajú najavo, že zásadný rozdiel medzi bývalými a súčasnými „odborníkmi v straníckych dresoch“ sa stáva iba ilúziou.
O tom, že záujmy občanov a spoločnosti sa odsúvajú na druhú či slepú koľaj, svedčí nielen postup FNM pri vyplácaní dlhopisov, z čoho neopodstatnene profitovali RM-Systém a Slovenská sporiteľňa, ale predovšetkým predaj akcií VSŽ z vlastníctva Transpetrolu, ešte stále štátnej firmy. Jednoznačne nevýhodný obchod pre štátny podnik (čo sa dá tvrdiť, lebo jestvovali lepšie ponuky ako tá zrealizovaná) sa uskutočnil aj napriek pôvodnému hoci neskôr zmenenému vyhláseniu ministra hospodárstva, aby bol predaj akcií pozastavený. Ak napriek tomu Transpetrol na čele s politickým nominantom SMK obchod uskutočnil, zrejme nastal čas, aby si svedomie a opodstatnenosť pozície zvažovali prinajmenej minister hospodárstva a riaditeľ Transpetrolu. Situácia, keď z obchodu profitovala kupujúca strana, a nie aj záujmy štátneho podniku, vyvoláva oprávnené pochybnosti o čistote úmyslov „štátnej strany“.
