Autor je redaktorom MF DNES
Američania sú v medzinárodnej politike tak trochu ako chytré, malé deti. Príliš sa nebabrú v detailoch, občas trochu preháňajú, ale ich pohľad býva často oveľa jasnejší a prezieravejší ako náš, premúdrelých Európanov.
Jednou z typických ukážok tejto typickej americkej vlastnosti je vyhlásenie bývalého dvojnásobného amerického prezidenta Billa Clintona a pravdepodobného budúceho „prvého muža“ Spojených štátov k strednej Európe.
„Poľsko a Maďarsko, dve krajiny, ktoré by neboli slobodné bez Spojených štátov a dlhej studenej vojny, sa teraz rozhodli, že demokracia znamená veľa problémov,“ vyhlásil Clinton a už trochu cez čiaru dodal, že sa vo Varšave a Budapešti chystajú vládnuť „po putinovsky“.
Varšava a Budapešť sa samozrejme urazili, ale Clinton má v podstate pravdu. Orbánovo Maďarsko a Kaczyńského Poľsko obmedzujú plnú demokraciu, jej kontrolné inštitúcie a svoje víťazstvo v slobodných demokratických voľbách zneužívajú na obmedzenie slobody v krajine a to tak, aby sa im čo najpohodlnejšie vládlo čo najdlhšie.
Áno, do dnešného Putinovho Ruska to má ďaleko. Ale k Putinovým začiatkom, keď sa rodila podoba dnešnej Putinovej éry, ktorá už je zasa len „bábkovou“ demokraciou, to má veľmi blízko.
Hnedé korene Norberta Hofera
Túto nedeľu sa poľským a maďarským smerom môže posunúť aj dosiaľ zdanlivo pevne v štruktúre západnej Európy ukotvené Rakúsko.
Víťazstvo kandidáta ultrapravicovej, áno nebojme sa toho slova, strany Slobodných, Norberta Hofer môže alpskú republiku poslať na poľskú a maďarskú trajektóriu, ktorá k Varšave a Budapešti nielenže pridá ďalšiu krajinu rozkladajúcu Európsku úniu, ale aj štát, v ktorom sa možno nová vláda jednej strany pokúsi zaviesť model „obmedzenej demokracie“.
Norbert Hofer už napokon aj vyhlásil, že ako prvý spolkový prezident nechce byť len reprezentatívnou figúrou štátu, ale chce naplno využiť všetky právomoci a od svojho nástupu do úradu ľubovoľne meniť spolkovú vládu, kedykoľvek to ako prezident uzná za vhodné.
Deštrukčné kroky proti kabinetu veľkej koalície by mohli urýchliť nové parlamentné voľby a celkové prevzatie moci v Rakúsku Slobodnými, ktorí by nemuseli získať väčšinu v kresiel v parlamente, ale s pomocou Hofera by napriek tomu prevzali moc v krajine.
Tieň Haidera aj nacizmu
Ak vám to pripomína oveľa príbeh inej po nemecky hovoriacej krajiny z počiatku tridsiatych rokov minulého storočia, nemusí to byť podobnosť čisto náhodná.
Samozrejme, že Rakúsko nie je Weimarská republika a Slobodní nie sú NSDAP, ale napriek tomu v génoch tejto strany je stále veľa z podhubia priaznivcov nacizmu, ktorí sa vo veľmi mizerne denacifikovanom Rakúsku do tejto partaje v čase jej začiatkov stiahli.