Vstupu Slovenska do Európskej únie predchádzalo referendum, v ktorom sme na jar roku 2003 s odretými ušami (pri účasti 52,15 percenta voličov) vyjadrili vôľu patriť do spoločenstva najrozvinutejších krajín planéty.
Predreferendová kampaň bola v tých časoch jednorozmerná, popri vízii slobodného pohybu sa vyzdvihovali predovšetkým ekonomické prínosy, prílev investícií a prísľub rastúcej životnej úrovne. Dodnes narážame na sploštené vnímanie európskeho projektu, najmä ak jeho hodnotu redukujeme na vypočítavanie finančného rozdielu medzi „dostávame“ a „musíme dať“.
Príkladom jednorozmerného vnímania EÚ je predseda najsilnejšej opozičnej strany a europoslanec Richard Sulík. Ten minulý týždeň na sociálnej sieti uverejnil status, v ktorom vysvetľoval prečo podľa neho Británia nemá čo stratiť opustením Európskej únie.
Argumentáciu, ako obyčajne, zredukoval na ekonomické otázky, pričom obavu Davida Camerona z toho, že brexit môže byť hrozbou pre mier, zmietol zo stola. Odvolal sa dokonca na Winstona Churchila, ktorý podľa Sulíka tiež nepotreboval Európsku úniu k tomu, aby sa pričinil o mier.
Zhodou okolností v ten istý deň, keď Sulík zverejnil svoj status, v britskom denníku The Guardian publikoval bývalý majster sveta v šachu, dnes politický aktivista Garry Kasparov, komentár s názvom „Prečo by bol brexit najlepším darom pre Vladimíra Putina.“ Kasparov tiež vo svojom texte spomenul Winstona Churchilla. Ale jeho obsah bol od Sulíkovho statusu diametrálne odlišný.
Kasparov upozornil na to, aké sily si dnes želajú odchod Británie z EÚ. Sú to sily, ktoré sa dlhodobo usilujú o rozvrat inštitúcii Západu. Zoskupenia, ktoré by rady videli Európu slabú a nejednotnú, extrémistické strany, kvázi-fašisti, nacionalisti, populisti.
Všetky tieto odstredivé elementy obratne využíva a podporuje Putin s jediným cieľom – odstrániť všetko, čo stojí v ceste jeho neo-sovietskym imperiálnym ambíciám. Podľa Kasparova si stačí pozorne pozrieť zoznam tých, ktorí si želajú odchod Británie z EÚ a hneď je jasné, že sa hrá o viac, ako ploché ekonomické kalkulácie.
V hre sú základné hodnoty, globálny poriadok, ľudské práva a demokracia. Povinnosť chrániť tieto hodnoty je, ako povedal Churchill, „zodpovednosťou veľkých“.
Vstupom do Európskej únie dostalo Slovensko možnosť sedieť za jedným stolom s najsilnejšími krajinami sveta a príležitosť spolurozhodovať aj o osude týchto základných hodnôt. Otázkou je, či dokážeme opustiť provinčné myslenie a uvedomíme si, že oná „zodpovednosť veľkých“ je už aj našou zodpovednosťou.
