Pocit bezpečia je v rebríčku ľudských potrieb na popredných priečkach a predsa pri jej vyhodnocovaní používame veľmi málo racionálneho myslenia. Nie je len jedna, ale dve, ktoré si často protirečia. Vnímaná bezpečnosť a tá skutočná.
Pozná to každý. Prečítate si správu o útoku medveďa a bojíte sa ísť do lesa. Alebo o útoku žraloka a prehodnocujete, či Chorvátsko nebude predsa len vhodné aj desiatykrát. Pravdepodobnosť podobnej udalosti pritom nezaujíma a odbíja sa argumentom: „Choď o tom rozprávať rodine toho, komu žralok odkúsol nohu.“
V súčasnosti je to módne pri incidentoch s utečencami, alebo pri leteckých tragédiách.
Neletíte, hovoríte si, že nechcete dopadnúť ako ľudia z letu EgyptAir, MalaysiaAir... A namiesto toho sa vydáte na oveľa nebezpečnejšie miesto než útroby dopravného lietadla. Napríklad na cestu, kde je v prepočte na prejdený kilometer rádovo väčšie riziko tragédie.
Samozrejme, každý by bol rád, keby ľudia nezomierali pri teroristických útokoch alebo pri haváriách lietadiel. Hlasy, ktoré hovoria, že tomu nemôžeme zabraňovať za každú cenu, sú označované za cynické. Názor, že treba chápať riziko smrti pri teroristickom útoku v kontexte všetkých úmrtí naráža na neprestrielný argument: „V akom kontexte sa odpáli človek medzi nevinnými ľuďmi?“
