21. máj je výročím prvého sólového letu cez Atlantik Američana Charlesa Lindbergha. V roku 1927 ho pri prílete na parížske letisko Le Bourget vítalo asi 150 000 ľudí.
Na titulnej strane New York Times stálo veľkými písmenami “LINDBERGH TO DOKÁZAL! DO PARÍŽA ZA 33 A 1/2 HODINY; PRELETEL 1000 MÍĽ CEZ SNEH A MRZNÚCI DÁŽĎ; JASAJÚCI FRANCÚZI HO NESÚ Z PRISTÁVACEJ PLOCHY”.
Tak ako tohto roku, dátum tiež vtedy padol na sobotu. Všetko ostatné bolo na týchto dvoch érach odlišné – hlavne nálada. Kedy ste naposledy videli novinové titulky s výkričníkom a navyše o niečom pozitívnom? Kedy ste naposledy videli, ako oslavujúci dav nesie niekoho na pleciach? Ani ja som nič také nevidel.
Lindbergha oslavovali ako hrdinu, lebo verejnosť bola skutočne nadšená. Podarilo sa niečo, o čom boli ľudia presvedčení, že je nemožné. Svet nebol dokonalý ani v roku 1927, ale bolo v poriadku nadchnúť sa bez toho, aby človek pôsobil neadekvátne alebo naivne.
Všeobecnejšie povedané, vtedy sa ešte vždy verilo, že ľudia sú okrem riešenia každodenných problémov schopní dokázať aj veľké veci. Inteligencia, ambície a zaujatosť mohli prekonať prekážky, ktoré sa predtým zdali neprekonateľné.
Dnes cítime skôr presný opak. Podľa nedávnej správy prieskumnej agentúry Gallup o globálnych emóciách čoraz viac ľudí tvrdí, že pociťujú obavy, stres, fyzickú bolesť, smútok a hnev viac než v predošlých rokoch.
