PLESK! ozvala sa rana.
„Nebite, otec! Zlostný bývam, aj zabijem!“
PLESK! ozvala sa druhá.
„Tu máš, ty odroň, aby ti hlava na stranu nepadala!“
„A tu máte vy, vy starý k***t, aby vám gamby neovísali!“
Bum!
Ďuro si zapchal uši mozoľnatými prstami. Veru nie, už dlhšie to nebude znášať! Radšej sa obesí.
Nedávna diskusia o knihe Sekerou a nožom, z ktorej pochádza táto ukážka, sa skončila kompromisom, teda návrhom, aby niektoré časti knihy v osnovách ostali, iné nie. Ale utajiť pred žiakmi napríklad ukážku z úvodu textu znamená uprieť im právo spoznať dokonalé stvárnenie primitivizmu a zároveň parodické stvárnenie slovenského literárneho klišé.
Lenže podobné debaty o vhodnosti konkrétneho diela zväčša nemajú východisko. Ide o márny pokus presvedčiť o kvalitách umeleckého diela niekoho, komu pre jeho posúdenie chýba základná kvalifikácia a mentálna výbava: zmysel pre humor.
Ako by ste niekomu, kto sa naozaj vôbec nesmeje, odpovedali na otázku: „Čo už je na tomto smiešne?“
Vtipný klasik Bednár
Humor je vydláždenou cestičkou, ba dokonca skratkou do ľudskej duše. Spomínam si dodnes na tristne pôsobiace učebnice slovenského jazyka a literatúry z prvého ročníka gymnázia, z ktorých sme sa učili o stredovekých autoroch, pre pätnásťročnú cieľovú skupinu totálne nezaujímavých.
A tu zrazu som dostal pod vianočný stromček knihu Alfonza Bednára s názvom Za hrsť drobných z rozvojovej planéty Tryfé. A s úžasom som zistil, že súčasný slovenský román môže so sarkazmom a čiernym humorom opisovať normalizačnú skutočnosť – a to prostredníctvom šikovnej metafory, keď sa rozprávač (v predošlých dieloch trilógie reálny a živý pes) stane v ďalšom živote bohom na planéte Tryfé. Podobnosť s totalitnými praktikami, pochopiteľne, nebola vôbec náhodná...
„... totálna spokojnosť sa mohla zakladať iba na absolútne rovnakom počte ako mužského, tak i ženského pohlavia. Viete si azda predstaviť, čo to dalo práce, kým sme tam na Tryfé spravili evidenciu všetkého obyvateľstva, kým sme vybrali zodpovedajúci počet na svet súcich Tryfénčaniek a k tomu tak isto zodpovedajúci počet na svet súcich Tryfénčanov. Tryfénčaniek bolo, pravdaže, viac, než bolo žiaduce... a tak sme museli ten nadbytočný počet zneškodniť. Pracovali sme na základe dobre premyslenej a plánovanej eutanázie, pravdaže, príjemnej, takže ľudia z Tryfé odchádzali s úsmevom na tvári. Nejedna Tryfénčanka ešte aj kývala so šatkou v ruke.“
V maturitnom ročníku bol Bednár povinným čítaním – ale jeho tak trochu budovateľsky ladený Sklený vrch som už bral len ako doplnok k oveľa zaujímavejším dielam.
