Autor je profesor bioetiky na Princetonskej univerzite. Copyright: Project Syndicate, 2016
Vlani v lete na rukolu, ktorú som pestoval, nakládol vajíčka mlynárik kapustový. Onedlho sa rastlina hemžila zelenými húsenicami, dobre splývajúcimi so zelenými listami.
O niečo ďalej som mal vysadené ďalšie rukoly, ktoré mi mali zabezpečiť dostatok listov na šaláty, a nechcel som používať insekticíd, preto som húsenice nechal tak. Čoskoro zožrali všetky listy až k stonkám. Keďže už nebolo čím sa sýtiť, húsenice, ktoré ešte nedospeli do ďalšej fázy svojho životného cyklu, zomreli od hladu.
Boh a húsenice
Na úrovni mikrokozmu som sledoval niečo, čo už dlho uznávam rozumovo: evolúcia je neosobný prírodný proces, ktorý neberie žiadne ohľady na blahobyt jednotlivých bytostí, ktoré stvoril.
Občas sa čudujem, ako si teisti dokážu zrovnať svet, ktorý vidia, s vierou, že svet stvorila bytosť, ktorá je vševedúca - a teda predvídala, že sa toto všetko stane -, a napriek tomu je dobrá a zaslúži si byť uctievaná?
Kresťania tradične vysvetľujú ľudské utrpenie ako dôsledok Adamovho prvotného hriechu, ktorý sme údajne všetci zdedili. Húsenice však nie sú Adamovými potomkami. Descartesovo riešenie problému spočívalo v tom, že zvieratám uprel schopnosť cítiť bolesť.
Pri psoch a koňoch by však Descartesov názor prijalo len málo ľudí, a to aj v jeho časoch. Dnes proti nemu hovoria vedecké výskumy v oblasti anatómie, fyziológie i správanie cicavcov a vtákov. Nemôžeme však prinajmenšom dúfať, že aj húsenice dokážu cítiť bolesť?
