Pred dvadsiatimi piatimi rokmi vošiel ku mne do kancelárie Ondrej Šulaj s Martinom Šulíkom a ponúkli mi scenár k filmu Všetko čo mám rád. Bol to scenár, z ktorého sa zakrátko nato stal jeden z najznámejších slovenských filmov a ktorý Martina Šulíka definitívne etabloval na medzinárodnej filmovej scéne.
Myslím, že všetci čitatelia týchto novín o filme vedia a mnohí ho iste aj pred tými neuveriteľnými dvadsiatimi piatimi rokmi (alebo aj niekedy neskôr) videli. Je v ňom takmer všetko, čo sme o svete vedeli, teda to najpodstatnejšie, a ako sme ho vtedy vnímali.
Liberálne, ale zásadovo sme sa cítili ukotvení v našich základných hodnotách, ku ktorým nás naši rodičia, myslím Martinovi a moji, vo vzácnej zhode viedli, hoci každý z nich mal iné povolanie a vôbec sa nepoznali. Veď sa to aj ukázalo, keď sme film pustili vtedajšiemu predsedovi vlády Jánovi Čarnogurskému, ktorému sa veru nepáčil.
Martin, ako to je preňho typické, len tak položartom, polovážne utrúsil: „To je dobre, že sa mu to nepáči...“
