Autor je výskumníkom American Enterprise Institute. Tento článok bol upravený z jeho novej knihy “Towards an Imperfect Union: A Conservative Case for the EU” pre portál Politico.eu
Európska únia nie je v dobrom stave. Po júnovom referende možno bude Veľká Británia na odchode. Britský príklad môžu ľahko nasledovať aj ďalší. Celkovo 92 z 200 českých zákonodarcov podporilo krok smerom k referendu o odchode z EÚ.
Norberta Hofera, ktorý kandidoval na výslovne protieurópskej platforme „Rakúsko na prvom mieste“, len tesne minul prezidentský post v Rakúsku. Pravicová líderka Marine Le Penová bude mať slušnú šancu stať sa prezidentkou Francúzska vo voľbách v roku 2017.
Pri toľkom úsilí o rozobratie európskeho projektu je načase požiadať euroskeptikov, aby objasnili svoje alternatívy k európskej integrácii. Prirodzene, mnohí konzervatívni a liberálni euroskeptici ako Daniel Hannan zdôrazňujú, že ich cieľom nie je zničiť politickú spoluprácu na kontinente alebo dokonca vrátiť sa k idei protekcionizmu.
Ide im o návrat k Európe pozostávajúcej zo zvrchovaných, demokratických a samosprávnych národných štátov, ktoré sú kozmopolitné a otvorené obchodovaniu, investíciám a do značnej miery aj imigrácii.
O Borisovi Johnsonovi, už bývalom starostovi Londýna, je napríklad známe, že sám seba označil za „asi jediného politika... ktorý je skutočne ochotný vstať a povedať, že je za imigráciu“.
Skeptici argumentujú, že EÚ nie je ani nutnou, ani dostatočnou zárukou takejto otvorenosti. Podľa nich je EÚ pokrivením, ktoré otvára trh a prílev migrantov v rámci Európy, zatiaľ čo sa sama žiarlivo chráni proti zámorskej konkurencii.
Je federálna únia krajinou minulosti?
Cieľom projektu európskej integrácie, zrodeným z popola druhej svetovej vojny, bolo znemožniť vojnu medzi poprednými národmi Európy. Malo sa to diať tak, že by ich navzájom previazal ekonomicky a politicky v čomsi, čo sa malo stať európskym federálnym štátom.
Kritici EÚ radi zdôrazňujú, že táto premisa je zastaraná a že živé diskusie o stratégii v 40. a 50. rokoch sú teraz už prekonané. Ako hovorí príslovečný citát L. P. Hartleyho, minulosť je cudzia krajina – veci tam robia inak.
No je to naozaj tak? Možno sú vojnové konflikty v Európe naozaj nemysliteľné – na rozdiel od čias pred 70 alebo dokonca pred 20 rokmi. Ale ak odložíme bokom otázku vojny a mieru, už aj zbežný pohľad na minulosť Európy odhaľuje, že pojem zvrchovaného, no pritom otvoreného štátu je fantáziou.
Bez dobrovoľných obmedzení zvrchovanosti, ktoré si vymohli nadnárodné orgány ako EÚ alebo Svetová obchodná organizácia, boli obdobia voľného obchodu a voľného pohybu kapitálu v Európe vždy krátkodobé a anemické. To platí dokonca aj o konci 19. storočia, o ktorom sa niekedy hovorí ako o prvej ére globalizácie.
Prvá éra globalizácie?
Je fakt, že toto bolo obdobie odvolania obilných zákonov (1846) a Dohody Cobden-Chevalier (1860), ktoré liberalizovali obchod medzi Veľkou Britániou a Francúzskom. Zákazy dovozu z Francúzska sa zrušili a nahradili ich clá neprekračujúce 30 percent. Británia dramaticky zredukovala colné tarify na vína a mnohé francúzske výrobky začala uznávať za bezcolné.
Dohoda obsahovala aj klauzulu o bezvýhradnom „najzvýhodňovanejšom národe“, ktorej prostredníctvom si oba národy sľúbili uplatňovať najlepšie podmienky na vzájomné vývozy.
Dohoda spustila vlnu liberalizácie na celom kontinente. Niektoré sadzby boli jednostranné, stanovené bez údajov z medzinárodných rokovaní a často bez väčšej verejnej diskusie.
Dnešní euroskeptici často porovnávajú to, čo vnímajú ako „správnu“ politiku jednostrannej liberalizácie – ktorá posilnila medzinárodné ekonomické usporiadanie 19. storočia – s „mimoriadne strohou cestou multilaterálnych a neskôr aj bilaterálnych rokovaní“, ktoré viedli k liberalizácii obchodu po druhej svetovej vojne.
V druhej polovici 19. storočia sa však bilaterálne dohody stávali obľúbeným nástrojom väčšiny zástancov voľného obchodu. „To, čo sa stalo v roku 1860, bolo, že politickí činitelia zoči-voči rastúcemu odporu proti ďalšej liberalizácii obchodu sa rozhodli zmeniť nástroje liberalizácie,“ píše historik ekonómie Marc Flandreau. „Rozhodli sa vytlačiť túto agendu z parlamentu a smerom k diplomatickej aréne.“
