Kto pred desiatimi rokmi nemal televízor, bol považovaný za exota. Dokonca sa mi z jedných novín ozvali, aby som im opísal, aké to je.
Nuž, napríklad také, že keď som išiel okolo trafiky, tak ani jedna tvár na titulkách vystavených časopisov mi nič nehovorila. Žil som v inom svete. Časy sa však zmenili, teraz mám viac kamarátov bez TV než s ňou.
Inak je to so sociálnymi sieťami. Opäť som mimo diania. Ešte že mi občas niekto porozpráva, čo sa deje vo virtuálnom svete, kto čo lajkoval či inak zadrel.
Nedávno som počúval o dianí na diskusnom fóre „alternatívnych mlaďasov“. Reč bola o tom, že sa na Slovensku dostali do vlády fašisti. Aj sa niekto ozval, že áno, áno, môže potvrdiť, že uňho v Nemecku stále jedného z nich ukazujú v televízore.
Nie, nejdem teraz riešiť Sulíka, či je Kotlebom bratislavskej kaviarne (jasné, že je!) a kde by nás ako premiér zatiahol (za rok na okraj EÚ a za štyri roky by sme boli stále na okraji, ale už z druhej strany). Skôr ma zaujalo to nerozlišovanie medzi parlamentom a vládou. Veď koľko vášní sa venuje práve tomu, ktorá partička z toho prvého vytvorí to druhé.
