Za posledných niekoľko rokov sa Európa hlboko rozštiepila ohľadom podstaty tolerancie. Zvlášť príchod moslimských migrantov postavil multikulturalistov proti konzervatívcom, v rámci spleti obvinení z naivity, rasizmu a ešte horších vecí.
Faktom je, že multikulturalizmus nie je doktrínou, ba dokonca ani ucelenou ideou. Povzbudzuje liberálne a tolerantné postoje k iným kultúram alebo sociálnym skupinám, ale to, akí máme byť tolerantní, sa líši v jednotlivých krajinách (napríklad na Slovensku a vo Švédsko) a predovšetkým, z jedného svetadielu na druhý (Severná Amerika vs. Európa).
A vo finále je skutočný multikulturalizmus vlastne nedosiahnuteľný, lebo v čistej forme si vyžaduje, aby sme tolerovali netoleranciu iných náboženstiev a zvykov.
Americký intelektuál Stanley Fish opísal toleranciu ako akési kontinuum, pričom „butikový multikulturalizmus” je jeho najslabšou formou. Ľuďom z butikového tábora sa napríklad môže páčiť rap, brazílska kuchyňa alebo africké umenie, ale je menej pravdepodobné, že budú schvaľovať islamské postoje voči ženám.
Ich tolerovanie odlišností je plytké a rýchlo sa ukáže, že spočíva na akejsi univerzálnosti, ktorá hlása, že každý by mal rešpektovať isté základné (západné) štandardy a ideály ako farbosleposť a rodovú rovnosť.
