Autor je rakúsky veľvyslanec na Slovensku
V roku 2014 stál rakúsky parlament pred neľahkou otázkou: Ako spomínať na začiatok prvej svetovej vojny?
Išlo o mimoriadnu výzvu, nakoľko táto kľúčová inštitúcia rakúskej demokracie sa nachádza v tej istej budove, v ktorej do roku 1918 sídlili obe komory ríšskej rady (Reichsrat) rakúskej časti habsburskej monarchie.
Hoci sa slávnostná miestnosť dolnej komory používa v súčasnosti len výnimočne (horná komora bola zničená počas druhej svetovej vojny), minulosť nás v tejto budove, ktorá bola vytvorená ako umelecké dielo dánskym architektom Teophilom Hansenom a dokončená v roku 1883, sprevádza na každom kroku.
Pripomeňme si históriu
Na začiatku prvej svetovej vojny v roku 1914 bol už Reichsrat suspendovaný a nezasadal až do roku 1917. Na rozdiel od Nemecka v Rakúsku nebol schválený splnomocňujúci zákon o výnimočných právomociach vlády počas vojny.
To však neznamená, že rakúsky parlament by hlasoval proti vojne, ak by o tom vtedy rozhodoval. Vzhľadom na kľúčovú úlohu rakúsko-uhorskej monarchie pred vojnou, ako aj počas nej si súčasný rakúsky parlament chcel pripomenúť dátum, ktorý následne spustil reťazec katastrofických a zdanlivo neodvrátiteľných udalostí.
Táto naliehavosť súvisela aj s tým, že nebohá Barbara Prammerová, ktorá bola až do svojej predčasnej smrti na rakovinu v auguste 2014 predsedníčkou Rakúskej národnej rady, si vybudovala silnú reputáciu tým, že v parlamente umožnila organizovať početné podujatia, ktoré sa venovali ťažkým témam rakúskej minulosti, napríklad – ale nielen – nacistickej minulosti.
Riešenie sa napokon našlo v súvislosti s presvedčením pani Prammerovej, ktorá tvrdila, že demokracia je naozaj najlepšou formou vlády a že poslanci parlamentu sa všade na svete majú zasadzovať za ľudské práva, právny štát a demokraciu.
Čo znamená večný mier?
Takto vznikla myšlienka pripomenúť si začiatok prvej katastrofickej vojny dvadsiateho storočia testovaním hypotézy „demokratického mieru“: V roku 1794 napísal nemecký filozof Immanuel Kant v pruskom Königsbergu, dnešnom ruskom Kaliningrade, filozofický traktát o „večnom mieri“.
Po prvý raz sa v ňom snažil zadefinovať podmienky zachovania mieru medzi štátmi. Tak sa zrodil myšlienkový prúd, ktorý tvrdí, že medzi demokratickými štátmi, ktoré rešpektujú zásadu právneho štátu, nedochádza k vojnám.
17. marca 2014 predsedníčka parlamentu Barbara Prammerová slávnostne otvorila konferenciu v historickej sále dolnej komory spolu s predsedom Európskeho parlamentu Martinom Schulzom, predsedníčkou Parlamentného zhromaždenia Rady Európy Anne Brasseurovou a vtedajším rakúskym kancelárom Wernerom Faymannom.
Vedeckým výsledkom konferencie je publikácia (Democracy, Peace, and Security Edited by Heinz Gärtner; Jan Willem Honig and Hakan Akbulut, Lexington Books 2015), ktorú profesori Gärtner a Kornprobst predstavia už v pondelok 30. mája 2016 o 17.00 v Rakúskom kultúrnom fóre v Bratislave.
Protiklad mocenskej politiky
Prečo je dôležité, že sa dá hypotéza demokratického mieru vedecky podložiť? Podľa mňa je to závažný argument v prospech Európskej únie. Myšlienka demokratického mieru presahuje nacionalizmus, presahuje aj predstavu, že medzinárodná politika je hra s nulovým súčtom, a presahuje posadnutosť sférami vplyvu. Skrátka a dobre: je to antitéza prostej mocenskej politiky.
„Si vis pacem, para bellum“ – ak si želáš mier, pripravuj sa na vojnu. Takto znel leitmotív štátnikov oddávna. Takúto vetu však nepočuť v Európskej únii, ak ide o vzťahy s inými členskými štátmi Únie.
A to je jedna z najdôležitejších vymožeností, vďaka ktorej Únia – teda my – získala Nobelovu cenu. Mali by sme si túto vymoženosť vážiť. A mali by sme ju použiť ako silný argument vo vzťahu k vlastným občanom ako aj k zahraničiu.
Autor: HELFRIED CARL
