Stál prikrčený, chránený hradbou vykopanej zeme a načúval. Chvel sa na celom tele. Vydesený očakával udalosti nasledujúcich minút. Mal devätnásť. Bol stovky kilometrov od domova. Slováčik v uniforme rakúskej armády.
Janko.
Pokúsil sa v duchu modliť. Ale načo mu je modlitba, keď sa k nej rovnako utiekajú všetci tí, čo sú okolo a aj tí na druhej strane. Logicky Boh nemôže všetkých vyslyšať. Logiku mal Janko rád. Ale teraz mu je logika nanič. Keď zaznel povel k útoku, vedel, že potrebuje hlavne šťastie. Na bodáky!
Vybehol zo zákopu. Oproti nemu sa hnal vojak plný rovnakej hrôzy a túžby prežiť tento okamih. Uniforma talianskej armády, mladá vyplašená tvár. Zahnal sa, no Janko uhol, zahnal sa znovu, Janko znovu uhol a zasadil Talianovi ranu.
Talian zastonal a s údivom pozrel na krvácajúcu hruď. Klesol na kolená a zavolal mamu. Lenže mama tam nie je. Je tam len krik a hluk vojny a devätnásťročný chlapec z majera, ktorý vyťahuje handry a s ospravedlňovaním nepriateľa obväzuje. Kým zavelili na ústup, Janko Taliana ošetril a ten mu vraj vtisol do ruky na znak vďaky svoje hodinky. Tie o pár týždňov Janko vymenil za bochník chleba.
Pamätajte, bratia, na náš drahý národ!
Bolo to presne pred sto rokmi. V máji 1916 na talianskom fronte prvej svetovej vojny alebo ako sa vtedy hovorilo – Veľkej vojny.
Vtedy ešte len nadporučík Milan Rastislav Štefánik lietal na talianskom lietadle ponad rakúske vojnové línie a zhadzoval na ne vlastnoručne koncipované letáky v češtine a slovenčine.
Vyzýval v nich Čechov a Slovákov bojujúcich v rakúsko-uhorskej armáde, aby využili každú okolnosť na oslabenie tých, ktorým dnes slúžia. V mene štátu, ktorý dúfal, že raz bude existovať: „Pamätajte, bratia, v týchto veľkých historických chvíľach na svoju národnú povinnosť, na československú vlasť, na náš drahý národ.“
Letáky klesli na zákopy ako kŕdle čajok. Lietadlo odletelo. Zaduneli delá. Zavšivavení vojaci stojaci v zákopoch plných blata a potkanov verili, že šťastie ich ani dnes neopustí. Janko na svoje doterajšie veľkolepé šťastie ani nestačil pomyslieť, s letákom v ruke ani netušil, čo sa vlastne stalo, odkiaľ prišiel zásah. Zrazu nič nevníma, len strašnú bolesť. Keď sa prebral z bezvedomia, počul taliančinu. Bol v poľnej nemocnici. V hlave črepina z delostreleckého granátu.
