Keby si stavitelia komunistických pomníčkov prečítali niečo z histórie strany, ktorá ich neprestáva fascinovať, možno by trocha korigovali svoje staviteľské úsilie. Možno. A možno ani nie, pretože posvätená moc spojená s beztrestnosťou je pravdepodobne nezastaviteľným afrodiziakom.
Ak Biľak s krvavým Pješčakom majú dnes svojich obdivovateľov, potom si pripomeňme aj tých, ktorí okúsili útek pred svojvôľou im podobných.
Georg Kováč z Kalifornie je treťou generáciou emigrantov, človekom, ktorý bol svojho času na úteku pred komunizmom. V štyridsiatom deviatom roku minulého storočia utekal spolu s mamou cez šumavské lesy do Nemecka. Mal iba štyri roky, preto si ho mama k sebe uviazala špagátom za ruku.
Keď sa začala streľba, chlapec sa preľakol a spadol na zem. Matka sa nezastavila, v šialenom behu pred guľkami ťahala syna po zemi, kým sa nedostali „za čiaru“. Takto utekal, či skôr trpel na úteku reprezentant tretej generácie utečencov pred géniom revolúcie Leninom.
Jeho matka predstavovala druhú generáciu a vedela, prečo musí absolvovať nezabudnuteľnú šumavskú noc. Ona sama ako dieťa čakala s rodičmi v prístave v Novorossijsku, až kým sa nad nimi zmiloval anglický dôstojník a vzal ich na preplnenú loď.
