Keď som sa nedávno vracal lietadlom z Bahám cez Miami, silne som si pripomenul niektoré z mnohých dôvodov, prečo radšej neodchádzať z domu.
Bolo skoré popoludnie, horúci hmlistý deň a Mexický záliv prikrmoval múr z nepriateľských mračien vpredu, s hmlami vyplývajúcimi z prúdenia. Pilot nás varoval, že cesta bude „trochu drkotavá“, a to sa aj stalo, keď sme vleteli do víru mrakov, ktoré sa vzdúvali ako kašľajúce fajčiarove pľúca.
Po zdanlivej večnosti desivých turbulencií sa lietadlo vydalo na hrozivo náhly zostup, strmší, než som kedy zažil, a potom uhladene dosadlo na miamskú letovú dráhu, len pár minút predtým, ako sa nebo otvorilo.
Keďže to bolo malé lietadlo, kapitán sa vyšiel z kokpitu rozlúčiť s otrasenými pasažiermi a dokonca ich vyprevádzal cez letisko. Bez náznaku hnedej poškvrny na modrých nohaviciach, vyzeral ako zo škatuľky.
Ako vedel už Platón, filozofia sa primárne zaoberá memento mori – vyhliadkou na smrť alebo na to byť mŕtvy. A keď sa dožijeme päťdesiatky, aj naše životy sa začnú krútiť len okolo toho. Smrť je zrazu menej desivá ako zamladi – aspoň sme si užili nejaký život, možno vychovali deti a pochovali rodičov, a tak sa nemôžeme cítiť podvedení – a pritom dusivo reálna.
V lotérii „ako opustíme tento svet“ je niekoľko lepších možností (napríklad pri havárii lietadla) a niekoľko jasných nočných môr: alzheimer, rakovina alebo dlhá a nesmierna osamelosť.
