Život sa už dávno neriadi časom, ktorý našepkávajú stromy, kríky a tvoja záhrada. Už nemáme čas jahôd, ríbezlí a slivkového lekváru. Ročné obdobia sú pre ovocie ľahostajné a mnoho detí rozprávku o Maruške a dvanástich mesiačikoch ani nepozná. Mnoho dedín vymiera. Už im nestačí kostol, miestny úrad, pošta a malý obchod s troma poličkami na to, aby prežili.
Dnešné obchody by ťa pravdepodobne skľučovali. Pripadali by ti ako opulentné orgie tovarov, po ktorých nevyhnutne musí nasledovať sedem rokov hladu. Pamätám si obchod, v ktorom si v dedinke na Gemeri nakupovala. Predávali tam chlieb, mlieko, cukor, soľ, maslo a možno ešte horčicu. Bolo tam aj zopár zožltnutých konzerv, ktoré predavačka občas používala ako ťažítko na baliaci papier, aby neuletel v prievane. Ľudia u nej nahlasovali, či si kúpia chlieb na druhý deň. Mená si zapisovala do fľakatého linajkového zošita, aby neobjednala viac chleba, než predá.
O príbehoch, ktoré sa nedostali do novín Čítajte Čaje utíšili kašeľ
“Pamätám si, ako si ma raz s tajomným úsmevom vytiahla z domu na dvor, aby si mi ukázala, že sa bociany po zime vrátili domov do svojho hniezda. V tom momente som verila, že svet je, ako má byť.
„
My už v mestách červavé jablká takmer nemáme. Museli by sme si ich kúpiť na trhu alebo v špeciálnom bioobchode. Aj dnes ťa vidím, ako zbieraš každé malé jablko spod starej jablone. Aj tie posiate čiernymi škvrnami, akoby nakazené kiahňami. Potom si ich krájala na malé mesiačiky a sušila na neskôr, keď už čas jabĺk pominie.
Stále mám tvoje zápisky o moci byliniek. Pamätám si, ako si mi dávala na rany detstva tinktúru z listov ľalie vylúhovaných v alkohole. Ako tvoje čaje utíšili kašeľ a prinášali úľavu po prebdenej noci. Ale nikdy si netvrdila, že dokážeš prikázať bunkám, aby nebujneli. Je mnoho ľudí, ktorí to dnes tvrdia: šarlatáni a úžerníci nádeje.
