V debate o tom, či islamskí prisťahovalci ohrozujú Európu alebo ju naopak obohacujú, sa slovinský ľavičiarsky filozof Slavoj Žižek vyjadruje proti obom zjednodušeniam. V paranoidnom vzťahu k cudzincom – takisto ako v idealizovanom – chýba totiž ozajstné stretnutie.
Žižek cituje otca moderného filozofického racionalizmu Reného Descartesa, ktorému sa v mladosti zvyky a názory ľudí z iných kultúr zdali smiešnymi a excentrickými. Potom si predstavil, ako sa cudzinci musia čudovať jeho kultúre a uzrel sám seba ako excentrika.
Táto zmena perspektívy je vraj podmienkou na to, aby sme sa oslobodili od presvedčenia, že náš životný spôsob je prirodzený. Len tak budeme schopní uvidieť seba samých a druhých autenticky, a nie cez našu ideologickú chiméru.
Mali by sme sa zmieriť s predstavou, že spolunažívanie neznamená nič iné ako znesiteľnú koexistenciu rôznych životných štýlov. Kultúry sú pre Žižeka skupiny šialencov, ktoré si na udržanie spolužitia vytvoria akýsi minimálny poriadok. Na nutnosť uvidieť samých seba ako cudzích, zažiť brechtovské Verfremdung, teda odcudzenie, si Žižek dokonca predstavuje pohľad zvierat na nás – na tvory, ktoré sa necítia pohodlne vo svojej koži, a preto sa omotávajú bandážou, teda sa obliekajú.
