Poznám jednu krčmu, ktorej krpatý a vulgárny majiteľ sa odjakživa vozí v jaguári. Ako občasný zákazník som sa dlho čudoval, prečo pri fajronte musí obsluha vždy merať obsah každej fľaše alkoholu.
Odpoveď bola jasná každému, kto má inštinkty podvodníka – lebo transakcie nedali do pokladnice, aby sa vyhli dani, a preto nemali inak ako skontrolovať, koľko sa predalo.
A keď sme pri tom, pamätám si, ako zamestnanci aj občas šomrali, že neboli zahrnutí do firemnej evidencie – lebo bolo lacnejšie ich evidovať na čiastočný úväzok a zvyšok aj tak mizerného platu im dať v hotovosti.
Tomu sa hovorí svet cashu, sivá zóna, v ktorej stále žije nemalá časť slovenského obyvateľstva. Vrátane našich vodcov a papalášov.
Ako nám teraz priblížil sám minister vnútra Robert Kaliňák, pred piatimi rokmi vraj bolo bežné, že bratislavský developer zaplatil 12 miliónov eur v hotovosti za kúpu siedmich luxusných bytov, a pritom dostal dva milióny eur späť vo forme vratky DPH. Veď čo ho teraz chceme podozrievať z podvodu, keď „v tom čase bola hluchá a slepá daňová správa“?
