Autor je ekonóm
Strednú školu som vychodil v Dubaji. Privandrovalec v islamskom svete. Medzi spolužiakmi som si našiel viacero priateľov moslimskej viery. Dobrák Sheik zo Singapuru, šibal Omar z Jemenu a krásna Iránka Sahar sa stali spolupútnikmi na mojej ceste dospievania.
Slová typu „moslimov tu nechceme“ vnímam citlivo, pretože za slovom moslim vidím konkrétne tváre ľudí, ktorí obohatili môj život.
Strach z polmesiaca
Úplne chápem, že mnohí ľudia v našich končinách sa dívajú na utečeneckú krízu z iného uhla pohľadu. Hlboká osobná skúsenosť s inou kultúrou by však nemala byť nevyhnutná na to, aby človek cítil morálnu povinnosť pomôcť cudzincovi v núdzi.
Ak sme utrpeniu druhých bezprostredne vystavení a môžeme ho zmierniť bez zásadnej ujmy na našich vlastných záujmoch, je našou morálnou povinnosťou to urobiť. Jednoducho preto, že sme ľudia.
Zoči-voči neznámemu však mnohí ľudia cítia neistotu, či by nás pomoc utečencom predsa len nakoniec neobrala o niečo nenahraditeľné. Obávajú sa negatívnych dosahov na ekonomiku a rozpočet, a výsledné ožobračovanie našincov.
Cítia úzkosť nad miešaním sa kultúr, eróziou národnej identity a občianskej spolupatričnosti potrebných na fungovanie modernej spoločnosti. Desí ich predstava teroristov skrývajúcich sa v dave Sýrčanov, čakajúc na príležitosť zaútočiť tam, kde to najviac bolí.
