Autor je publicista
Rozprával mi raz jeden kňaz, že sa mu najlepším obrazom duše nášho národa, alebo aspoň jeho nemalej časti, zdá scénka z filmu Pacho hybský zbojník.
Konkrétne tá, v ktorej pán veľkomožný tlčie poddaného Mateja bičíkom. Keď Pacho bičík veľkomožnému vezme, vytrhne mu bičík sám Matej a podáva ho späť zemepánovi, nastavujúc chrbát, „a len smelo, vaša milosť, udrite si, udrite si“.
V Pachovi videl kňaz personifikáciu slobody, demokracie (fuj!) a rozumu.
Akosi veľa Matejov tu žije, nanucujúc svoje vnímanie sveta ostatným, hovoril. Asi mal pravdu. Ujarmení a zazubadlení, v túžbe striasť jarmo oplanského systému, podávajú bičík usmievavému gaunerovi. Niežeby ujarmený a zazubadlený nevidel, komu bičík podáva. Asi ide o masochizmus alebo o ťažkú stratu úsudku spôsobenú veľkým výpadkom pamäti. Alebo vypnutím mozgu.
Je to smutné konštatovanie. Je to smutné konštatovanie aj pre všetkých apologétov „svojstojnosti“. Ich teória o národe trpiacom pod tisícročným jarmom sa rozpadá. Národ tú hlavu do jarma pchá sám. „Chceš byť volom iba preto, aby na teba sadalo šťastie,“ odznelo tiež v Pachovi.
