Autor je publicista, pôsobí v treťom sektore
Svätý Augustín – jeden z určujúcich filozofov západného kresťanstva – mohol na samom sklonku života pozorovať z okna biskupského úradu v meste Hippo ako Vandali, germánsky kmeň prichádzajúci z územia dnešného Španielska, mení tvár predchodkyne toho, čo dnes poznáme pod pojmom Európa.
Svätec pochádzal a žil v najbohatšej provincii západnej časti Rímskej ríše, obilnici štátu, jednom z ústredných území krajiny hneď po Ríme samotnom – v provincii Afrika.
Túto prosperujúcu kozmopolitnú, multikultúrnu časť rímskeho štátu, ktorú obľubovali rímski veteráni na dôchodku, v prvej polovici 5. storočia obsadili Vandali. Udalosti však nemožno vytrhnúť z historického kontextu. Boli súčasťou širšieho diania na medzinárodnej scéne, diania, do ktorého môžeme zaradiť aj úpadok Rímskej ríše, Veľké sťahovanie národov či vznik „Západu“.
Vo svojej dobe christianizovaná a silne porímštená severná časť Afriky neskôr prešla viacerými rukami vrátane byzantských, až kým si ju v 7. storočí nepodmanili Arabi hnaní novou monoteistickou víziou sveta.
Idea Mare Nostrum ako ústrednej križovatky Rímskej ríše tak po stáročiach zanikla, z „Nášho mora“ s centrálnym postavením Ríma sa stalo Stredozemné more, ktoré oddeľuje Západ od Východu, Okcident od Orientu.
Migrácia – krvný obeh spoločnosti
Augustín mohol v priamom prenose sledovať dejstvo jednej z mnohých sociohistorických zmien, akým rôzne kultúrne svety čelili, čelia a čeliť budú. Svet je v neustálom pohybe, ktorého najprirodzenejšou súčasťou je migrácia. A to úplne nezávisle od toho, či sa nám to páči, alebo nie.
Dnes sme na tom v Európe podobne ako za Augustínových čias, len s opačnou tendenciou. Obraz nášho sveta sa nám pred očami mení a prepája sa s časťami planéty, proti ktorým sme sa ako Európania dlhé storočia vymedzovali. A vlastne dodnes ich viac či menej skryto považujeme za menejcenné.
Tak trochu voniace korením, farebné a exotické, no nespoľahlivé a zaostalé, inherentne „nevhodné pre demokraciu“ či ľudské práva. Skrátka úplne iné ako my, priam diametrálne odlišné, naše negatívne zrkadlo.
Dnes tak stojíme pred otázkou, ako sa s touto integráciou susediacich, domnelo opozitných svetov vyrovnať, ako opätovne posunúť mentálne hranice Európy. Lebo nejako to spraviť musíme a je aj na nás ako.
Otázka totiž nie je, ako situáciu zvrátiť, to je v čo i len strednodobom horizonte nad naše sily. Potrebujeme nájsť spôsob, ako ju zvládnuť a súčasne si zachovať východiská, na ktorých Európa posledných storočí stojí. Vláda zákona, sloboda jednotlivca, ľudské práva, rodová rovnosť...
Poučenie z minulosti? Áno, ale
Jednou z možností, ktorú máme v ponuke, je pomerne obľúbené hľadanie poučenia v minulosti. No treba postupovať obozretne. Až príliš často sa totiž napríklad aj pád Rímskej ríše, ktorého svedkom bol svätý Augustín, používa ako zjednodušujúca paralela s dneškom.
Za jej pádom sa šípia niekdajší imigranti či gibbonovské zhýralé mravy rozšírené vo vtedajšej spoločnosti. A dnešnej Európe potom mnohí prorokujú podobný osud.
Niežeby Európa nemohla skolabovať. Môže. Ale príčiny kolapsu nemusia byť také jednoducho jednoznačné. Ani vtedy, ani dnes. Problém je, že dejinné udalosti vrátane vtedajšej aj dnešnej migrácie často vnímame cez momentky. Cez konkrétne udalosti, veľké dejiny, a len okrajovo si všímame otázky širšieho sociálneho či ekonomického vývoja.
Góti a nezvládnutá humanitárna kríza
Rímska ríša dokázala celé stáročia kočírovať multikultúrnu ríšu a aj na dobytých územiach s najrôznejšími etnikami úspešne presadzovať vlastné videnie modernity. Inými slovami integrovať a asimilovať milióny a milióny nových ľudí, spraviť z nich Rimanov.
Celkom prirodzene sa preto natíska otázka, či ríšu skutočne dokázali rozvrátiť nejakí imigranti v 4. – 5. storočí, a nie skôr čosi iné, pričom imigrácia (a jej chabý manažment v čase úpadku ríše) s tým čímsi iným len nekoreluje.
