Každá krajina má temné etapy svojej histórie. A nemusí to byť ani koloniálna mocnosť, ako vidno na prípade Slovenska.
Rozdiel je v tom, ako sa k nej stavia. Veľká Británia svoju históriu dokumentuje v mnohých múzeách, kde vyhradila vlastné expozície pre jednotlivé krajiny, ktoré v minulosti utláčala.
Francúzsko zas cudne mlčí o tom, ako ešte pred 20 rokmi podporovalo strojcov genocídy v Rwande a rok po jej konci pri stretnutí s africkými lídrami venovalo Rwande minútu ticha. Nie 800-tisíc obetiam, ale zabitému prezidentovi, ktorý celé vraždenie zosnoval.

Americký prezident sa zastáva v minulosti utláčaných pôvodných obyvateľov, iné štáty sa zas nikdy neospravedlnia, lebo majú pocit, že nemajú za čo. Kým nezískajú moc, radšej mlčia, no keď majú čím vydierať, rady to využívajú.
Do tejto pozície sa teraz dostalo Turecko. Označiť arménsku genocídu za genocídu znamená pomenovať historickú skutočnosť pravým menom.
Nemala by to byť otázka, ktorá sa prerokúva v parlamente, rovnako ako poslanci asi nebudú hlasovať o tom, či Kolumbovo krstné meno bolo Krištof, alebo Jozef a kedy vlastne vyrazil do Ameriky.