Autor je hlavný editor denníka SME.
V dave stojí osamotený muž s mierne opovržlivým pohľadom a so skríženými rukami na hrudi. Hoci je obklopený desiatkami mužov, je sám. Jediný, kto nezdvihol pravicu.
“Vyhrážajú sa riaditeľkám škôl, blogerom posielajú do pošty náboje alebo jednoducho šikanujú ľudí, ak sa im nepáčia ich názory, myšlienky alebo výzor.
„
Mladý August Landmesser sa nikdy nedozvedel, že svojím vzdorovitým postojom z 13. júna 1936 sa stane symbolom odporu proti Adolfovi Hitlerovi a jeho ideológii.
Svojho vodcu odmietol pozdraviť preto, že režim bránil jeho láske s Irmou Ecklerovou. Ona zahynula v koncentračnom tábore v roku 1942, on zrejme rok pred koncom vojny na fronte v Chorvátsku.
August pravdepodobne nemal ambíciu byť symbolom. Len prekonal svoj strach a jednoduchým gestom dal najavo, čo si naozaj myslí. Zostal však jedným z mála.
Vtedajšiu spoločnosť nezmenil ani nezabránil vzniku štátostrany, ktorá šikanovala jednotlivcov, ani vojny, v ktorej bitkách zomierali desaťtisíce vojakov, a ani hrôzostrašnej mašinérie, v ktorej v peciach zmizli státisíce susedov a známych.
Avšak to, proti čomu August protestoval, je stále tu, nikdy nezmizlo a opäť naberá na sile. A ak zostanú súčasní Augustovia osamotení, môže sa stať, že ani oni fašizmus zastaviť nedokážu.
Nie také vzdialené príbehy
Bratislavské a špeciálne petržalské ulice z konca 90. rokov a začiatku milénia boli pre tínedžerov pomaly bojovou zónou.
Na jednej strane mládež očarená svojimi subkultúrami – dlhými vlasmi a batikovými tričkami, skejtbordmi a širokými nohavicami, alebo len takí obyčajní 'nerdi'.
Na druhej strane bandy vyholených chalanov od vedľa, v bomberoch a topánkach s kovovými špicami.
